Head up and stay strong...

#10

Už už som bola pri bránke od jeho domu keď som sa zastavila.
Možno že to nič neznamenalo. Miluje mňa a nie tú kravu.

Robiť si zbytočne zle? Nie, nie. Ja predsa taká nie som.

Zvrtla som sa na päte. Porozhliadla som sa po ulici či ma niekto nevidel a potom som prebehla naspäť domov. Až keď som otvorila vchodové dvere, som si uvedomila aká je vonku kosa. Vošla som dnu a mňa ovalilo príjemné teplo. Vybehla som hore do svojej izby a hodila som sa do postele.

Nesmieš toľko premýšľať!

Prikázala som si a hneď na to som zaspala.

Zobudila som sa na zvonenie svojho budíka. Teraz, keď mám voľno by som  ten krám mala vypnúť. Potom mi napadlo, že nesmiem zabúdať, že moji rodičia o tom nevedia.
Odvtedy čo mi v prístave Ethan povedal o tom, že sa moja matka prišla  'sťažovať' až k Vanesse po tom čo sa pohádala s otcom som ju vlastne ani nestretla. Nečudujem sa. Teraz sa aspoň týždeň neukáže doma a potom keď si to urovná v hlave, si sem nakráča akoby nič. To je celá ona. Takto sa predsa matky nechovajú nie? To by som jej mala začať hovoriť Mellisa a nie mama.

Zase moc premýšľáš Mickayla!

V duchu som sa ohriakla a zliezla som z vyhriatej postele. Tak ťažko sa mi stáva.
Nachystala som sa a šla si spraviť jesť. Spravila som si moju milovanú hriančičku a sadla som si za barový pult. V tom sa vo dverách objavila Marlene - naša služobná.

"Aha, tu ste slečna Mickayla!" rozbehla sa ku mne.
"Prajem vám dobré ráno." povedala a chcela pokračovať, no ja som ju predbehla.

"Aj tebe." usmiala som sa.
Keď mi zrovna nelezie na nervy tak je v pohode.

"Ďakujem slečna Mickayla. Čo som vám to chcela.. Ahá.. Včera som vás nevedela zohnať no teraz ste tu. Viete ako sa pani Mellisa s vaším otcom predvčerom večer pohádali." tušila som že ich počúvala.
Zasmiala som sa.
"Hej, no a?"

"Slečna Mickayla, ale ak to nechcete vedieť kľudne povecte, budem mlčať ako hrob."

Mňa z nej drbne!

"Keď už si stým začala tak to vyklop!"

"Áno, áno. Poznáte služobnú panej Sullivanovej však?"

"Trochu, a?"

"Počula rozhovor vašej matky a panej Sullivanovej o rozvode!" posledné slovo zašepkala.
Nie len, že sa Marlene vyjadruje ako hotentót, ešte tak aj rozmýšľa.

"O akom rozvode?"

"Pšššt!" ohriakla ma no hneď pokračovala: "Slečna Mickayla, o rozvode vašich rodičov." stále šepkala.

Zostala som na ňu omámene civieť.

"Čože?!"  šepkala som, teda aspoň som sa o to pokúšala.

"Pani Mellisa bola včera vybavovať  papiere na rozvod. Asi nechce dlho čakať. A prosím, odo mňa to neviete dobre?"

"Neboj sa, teba by som nikdy neprezradila." odmlčala som sa.

"Myslíš že sa budú súdiť aj o mňa a Aidena?"

"Neviem slečna Mickayla, ale je to veľmi pravdepodobné." povedala.

Hneď sa vrhla na umývanie riadov. Ja som tam sedela jak ryža a rozmýšľala som. Pozrela som sa na hodiny. Musela som už ísť aby som nevzbudila pozornosť. Zobrala som si tašku v ktorej bol len dáždnik, mobil, kľúče a peňaženka. Obula som si biele Nike tenisky a moju obľúbenú čiernu koženú bundu. Na hlavu som si dala čiapku. Dnes som sa ani neobťažovala vyžehliť si vlasy.
Jemné tmavohnedé vlnky mi padali po chrbte. Zazerala som na seba v zrkadle v hale dobrých päť minút. Oblečené som mala čierne tielko zastrčené v tmavozelených džínsoch s vysokým pásom.
Vyšla som von. Krížom cez cestu som videla pred Ethanovím domom stáť jeho auto.

Takže je doma.

Šla som smerom k ich domu.

"Ale ahoj Mickayla." započula som známi hlas.

"Ahoj Vanessa." pozdravila som Ethanovu mamu.

"Aj tebe odpadla prvá hodina?" spýtala sa ma.

"No .. Ehm jasné."

"Tuším hladáš brata, sú spolu s Ethanom hore v izbe. Choď za nimi keď chceš."

Jasné brata hladám... Koho iného.

Prešla som okolo nej až k ich dverám. Otvorila som ich. Vonia to u nich samá limetka a granátové jablko.
Bundu som si zavesila na voľné miesto a vyzula som si tenisky.

Párkrát som tu už bola ale to bolo buď s celou rodinou alebo s Aidenom a to som neišla dobrovoľne.

Vyšla som po schodoch. Teraz už len nájsť jeho izbu. Otvorila som prvé dvere. Predomňou bola biela miestnosť s bielim nábytkom a s obrovskou bielou postelou. Predpokladám že Vanessina spálňa.
Rýchlo som tie dvere zavrela. Nechcem byť neslušná takže očumovanie spáľne rodičov môjho priateľa nepripadá do úvahy. Ďalšie dvere boli do kúpelne. Zostávali už len dvoje dvere. Stála som a rozmýšlala som čo ma čaká keď jedny z nich otvorím. Čo im vlastne poviem?  V tom sa otvorili tie posledné dvere.
Stál v nich Aiden.

"Ahoj? Čo ty tu?" bol prekvapený.

"Kto je tam?" zakričal za ním Ethan z izby.

Než stihol odpovedať, z izby sa vyvalil aj on.

"Mickayla?!" opýtal sa ma akoby sa vážne uisťoval, že som to ja.

"Nie, Obi-Wan Kenobi." nadvihla som obočie.

Aiden sa uchechtol.

Ethan sa najprv zamračil no potom sa zasmial.

"Aiden, môžeme sa porozprávať?" opýtala som sa svojho brata.

"Jasné!" odvrkol a zostal stáť vedľa Ethana.

"Myslím osamote." 

Ethan zostal zarazený.

"Ohľadom mami a otca." dodala som.

Tvár mu zmäkla. Pochopil.

"Tak ja idem spraviť niečo pod zub." povedal a odišiel.

"Čo je s mamou a otcom?" sýtal sa Aiden.

"Nič, teda vlastne..."

Povedala som mu všetko čo mi povedala Marlene.

Jeho to očividne zranilo viac ako mňa.

"S kým by si chcela zostať bývať? Určite si nás rozdelia ako nábytok. Čo ak .."

"Spomaľ!" stopla som ho.
"Tak za prvé, ukľudni sa. Za druhé, nad tým som ešte nerozmýšľala. A za tretie, ani nám to ešte nepovedali, takže oficiálne o tom ešte nevieme."