Head up and stay strong...

#16

Hľadela som naňho kým sa spamätá.

"Ja som.." nedokončil

"Čo si?" Zahľadela som sa do tých jeho šialených očí.
Šialene krásnych očí.
Bol odomňa asi o hlavu vyšší, a tak som musela mať trochu zaklonenú hlavu.
Vzdychla som si.

"Ja už takto ďalej nemôžem." povedala som.
Nachvíľu som sa odlmčala.
No hneď som pokračovala: "Nejde to, jednoducho to nejde. Keď už si odomňa odišiel tak sa mi viac láskavo nemotaj do života!"
Jeho oči zosmutneli a zároveň potemneli.
"Ja nedokážem. Nedokážem sa s tebou baviť ako s niekým z mojich kamarátov. Nedokážem byť s tebou v jednej miestnosti a nemyslieť na teba. Nedokážem byť v tvojej blízskosti a nemyslieť na to, ako ťa milujem!"

Ethan stál ako obarený. Vôbec sa nehýbal. Ani nemrkol.

"Dobre." sucho odvetil.
A odišiel.

Hlavou mi preblesol prúd myšlienok.

Rozbehla som sa do davu tancujúcich deciek z našej školy. Hladala som Aidena.

Stál pri Darine.
Čo?

"Darina??" vypleštila som na ňu oči.
"Mickayla." odvetila a hodila sa mi okolo krku.
"Prepáč." zašepkala.
"Nie, ty prepáč mne."

Keď sa odtiahla, vyvalila som Aidena:
"Daj mi kľúče."
"Na čo ?"
"To nech ťa netrápi." odvetila som.
Aiden si vytiahol zo zadného vrecka nohavíc kľúče od svojho Jaguara XF a podal mi ich.
"Nenabúraj!" uchechtol sa.

Otočila som sa na Daru.
"Počkám ťa tu." usmiala sa na mňa.
Iba som kívla.

Obula som si biele vansky. Vôbec mi nevadilo, že som len v teplákových šortkách. Dala som si vetrovku a vyšla som von. Nadýchla som sa čerstvého vzduchu. Prešla som popri dome a vošla som do garáže.
Okrem Aidenovho auta tam ešte stálo otcove. Aston Martin.
Riadne auto. Napadlo mi.. Prečo si ho tu nechal?
Vlastne s ním ani moc nejazdil. Väčšinou sa vozil limuzínou, ktorú si aj zo sebou zobral. Spolu aj s naším vodičom.

Nastúpila som. O chvíľu som už bola na ceste do centra.
Najprv musím skočiť do lekárne pre masť a leukoplast na tetovanie.

Stále som nad tým rozmýšľala. Myslím nad tým čo mi povedal.
Že 'dobre'.
V lekárni som sa zorientovala hneď. Našla som veci, ktoré som hľadala. Zaplatila som a vrátila som sa do auta.

Išla som ešte do Monuts Donuts pre pár donutov pre mňa a Darinu.
Keď som si na ňu spomenula, usmiala som sa. Takže znovu kamarátky. Naozaj mi chýbala.
Pre ňu som zobrala jeden s jahodovou a druhý s limetkovou polevou. Pre seba jednoznačne dva čokoládové.
Bolo sice už dosť hodín no tu si zamestnanci dávali aj večerné šichty, náhodou by sa tu objavil niekto ako ja, čo mieni maškrtiť dost neskoro večer.
Nastúpila som späť do auta.
Chvíľu som tam sedela.
Dovolila som si načnúť už svoj donut. Jeden som spucovala.
Chystala som sa naštartovať keď som zrazu zbadala na mieste spolujazdca ležať mikinu.
Chytila som ju.
Vôňa po kolínskej a cigariet.
Bola Ethanova.
Privoňala som si k nej ešte viac. Z oka sa mi rozkotúľala slza.
O chvíľu som už revala na plné obrátky.
Sekano som dýchala.
Mala som silné nutkanie kričať a ziapať z plného hrdlo.
Naštartovala som. Išla som na prvé miesto čo ma napadlo.
Dostala som sa ku škole. Nasmerovala som si to na lakrosové ihrisko. Jedna z lámp bola zažnutá. Takže som v tej tme mohla vidieť aspoň trochu kam idem. Vyzliekla som si bundu a navliekla som si na seba Ethanovu mikinu.
Bola mi obrovská no bolo mi to jedno.
Vypla som motor a zavrela auto. Pomali som prešla do stredu ihriska. Bolo obrovské, tak mi to chvíľu trvalo.
Malé kvapky dažďa pomali začali padať z neba a ja som tam len tak stála.
O chvíľu už lialo ako z krhli. Oblečenie som mala premočené. Od hlavy až po päty. V hlave sa mi odohrával celý ten neskutočný príbeh. Od vtedy ako sme si s Ethanom vyznali city v prístave až po dnešok.
A potom sa to stalo. Niečo sa vo mne prelomilo a ja som spustila. Kričala som a kričala. Revala som ako zmyslov zbavená. Všetko mi už bolo jedno. Bolo mi jedno či ma tu niekto nájde, či tu zomriem od žialu. Svet ako by sa mi zlomil pod nohami, zosunula som sa na kolená.
Neviem ako dlho som tu takto bola. No už svitalo. Tipovala som takých päť hodín. Bolo mi zle. Všetko ma bolelo. A to aká mi bola zima ma doteraz ani nenapadlo. Veď je november. Vlasy aj oblečenie som mala ešte mokré. Zem bola vlhká.
Bola som mimo. Natoľko mimo, že som si neuvedomila, že niekto tu je so mňou.
"Slečna! Čo tam robíte?" zaočula som z diaľky volať nejaký hlas. Bol to školník Vill. Chudák. Má toľko starostí, a ja tomu vôbec nepomáham. Holé nohy som mala neskutočne zmrznuté. Triasla som sa od zimy. No hovoriť ani hýbať sa, sa mi nedalo. Keď prišiel bližšie ešte raz ma oslovil a zatriasol so mňou.

•  •  •  •

Stanica šerifa okrsku nevyzerala tak ako som si predstavovala. Biele steny. Všade boly tie hnusné biele steny.
Behal mi z nich mráz po chrbte.
Uf, inak mimochodom na stanicu som sa dostala asi takto. Školník Vill nevedel čo so mňou tak zavolal šerifa. Ten ma preniesol do jeho auta a odviezol na stanicu. A teraz tu trčím. Snažili sa zo mňa dostať či som v poriadku a čo som tam robila, no ja som im nič nepovedala. Nemohla som. Ústa mi akoby prestali fungovať a ja som nedokázala vydať ani hlásku. Vlasy mi už ako tak uschli no oblečenie som mala ešte mokré. Cez ramená som mala prehodenú policajnú bundu a sedela som vo vedľajšej miestnosti na menšom gauči.
Policajti pobehovali sem a tam. Riešili prípady.
"Auto zaparkované pri ihrisku je písané na Aidena Vanderwalla." ozval sa jeden z policajtov. Šerif sa na mňa otočil.
"Mickayla, si to ty?" ozval sa šerif.
Otočila som hlavu. Ako by som reagovala iba na meno. Neviem odkiaľ ma poznal. Prišiel ku mne a sadol si veďľa mňa.
"Chceš aby som zavolal Darinu?" spýtal sa.
Čo s tým má Darina? Až potom som si všimla na ceduľke na jeho košeli napísané Šerif Black.
Darina Blacková.
On je jej otec? Šerif okrsku?
Bola by som si celkom istá, že povedala zástupca šerifa.
Prikívla som.
Onedlho prišla a aj s Aidenom.
Ten sa za mňou rozbehol a objal ma.
"Čo sa ti to stalo? Čo si to preboha robila?" dával mi otázky.
"N..neviem." povedala som potichu. V duchu som sa potešila, že sa mi aspoň trochu vrátil hlas. Hlasivky som mala totálne ubolené.
"Och." vzdichla si Darina.
Vedela som prečo. Obydvaja, Darina aj Aiden si všimli Ethanovu mikinu na mne. Vedeli, že sa kôli nemu ničím. Že to nezvládam. Vedeli to.