Head up and stay strong...

#12

Poznáte ten pocit, keď ste na párty pri bazéne a vonku hraje hudba, všetci sa bavia a vy sa ponoríte pod vodu. Akoby ste prešli do iného sveta. Aj keď je zvuk zvonku ešte počuť, iba tlmene, cítite pokoj. Dá sa to popísať ďaľšími tisícmi slov. Napríklad ticho a samota. Je to upokojujúce. Lenže ľudia nie sú vodné živočíchy takže potrebujú kyslík. Keď už ste dlho pod vodou, bez kyslíka, inštinktívne vyplávate na breh. A svet akoby znovu ožil.

A ja sa cítim ako by som bola pod vodou. Lenže rozdiel tu je v tom, že ja necítim pokoj. Samotu hej. Nad vodou je riešenie, kyslík. Lenže ja sa topím v problémoch. Sú len dve veci navýber. Vyplávať a zachrániť sa, alebo sa utopiť.
Zachrániť sa? Nemám sa za čo chytiť, žiadne pomocné lano.
Takže mi nezostáva nič iné ako sa dokola topiť a topiť.

Hlavu hore Mickayla. Ty to zvládneš.

V duchu som sa povzbudzovala keď som otvorila dvere od školy.
Chodba bola plná žiakov. Postávali pri svojich skrinkách a rozprávali sa alebo práve išli do tried.
Zvyčajný hluk, ktorý som milovala som teraz počula, ako kebyže som pod vodou. Tlmene.

Občas sa na mňa niekto pozrel. Ignorovala som to.

Zbadala som ho. Stál pri svojej skrinke vedľa Aidena. Bola pri nich celá banda. Smial sa. Očividne bol šťastný. Nemala som tam v strede chodby stáť a zazerať naňho. Všimol si ma.
Odvrátila som zrak a rýchlim krokom som sa pobrala k svojej skrinke. V triede som zbadala Darinu. Váhala som. Flofla na mňa zabiácky pohľad.
Tak z tohoto sa len tak ľahko nedostanem.

Sadla som si teda na iné voľné miesto.
Do prázdneho notesu som si začala čmárať. Musela som vyzerať, ako nejaký outsider. Žiadny kamaráti. Bez frajera. Že by som padla až takto nízsko?
Oblečené som mala čierne ryfle s dierami na kolenách, čierny top a koženú bundu. Učitelia nemajú zrovna v láske keď nosíme bundy do triedy ale mne to bolo akurát tak jedno. Obuté som mala čierne adidas tenisky, ktoré som si kúpila ešte v lete, no nemala som možnosť si ich obuť. Vlasy som si nechala mierne kučeravé. Nemienila som si ich žehliť.
Zazvonilo. Žiaci ešte dochádzali do triedy. Sledovala som dvere, no Ethana som nevidela. Kde je?
A po mojej malej otázke v mysli, som ho zbadala. V bruchu sa mi rozletel kŕdel motýľov.
Nečum naňho!
Rozkázala som si.
Hlavu som zvesila dolu a začala znovu čmárať do zošita. Niekto si vedľa mňa sadol. Neobťažovala som sa pozrieť kto. Učiteľ začal rozprávať a ja som si čmárala. Zrazu som zacítila známu vôňu. Až moc známu. Bez rozmýšľania som sa otočila na môjho spolusediaceho a skoro som dostala infarkt alebo biologicky povedané,  odumretie tkaniva spôsobené zamedzením prietoku krvi v tepne.

Bol to Ethan. Sadol si vedľa mňa.
Miluje ma ešte? Miloval ma vôbec?

Jedným okom som ho sledovala. Ako sa hovorí, hlavne nenápadne.
Pozeral sa von oknom.
Zrazu nám na lavicu dopadol papierik. Ethan si to nevšimol a tak som papierik zobrala a otvorila som ho.

'Platí TO, dnes po škole u teba?'

Ach, takže takto Ethan.

Papierik som pokrčila a drgla som do Ethana. Otočil sa ku mne.
"To je asi preteba." takmer som mu ten papier zatlačila do hrudníku ako som ho doňho hodila. Tváril sa nechápavo. A ja som zúrila.
Nemôžem tu zostať po zbytok hodiny!

Vyskočila som z lavice a pobrala sa na odchod.

"Kam ste sa vybrali slečna Vanderwallová?" pohoršene na mňa zvolal učiteľ.

"Zapáliť si." odsekla som.

Už som stým dávno skončila. Ľahké to nebolo. Ale zlé chvíle u mňa značia iba zlé rozhodnutia.
Vybehla som zo školy. Prešla som až na autobusovú zástavku. Sú tu Potraviny. Otvorila som dvere do malého dymom od cigariet zapáchajúceho obchodíku. Z hlboka  som sa nadýchla.
Hej, toto mi pomôže.

Prešla som rovno k pokladni. Za ňou stál docela pekný chalan. Mohol mať najviac 23, viac nie. Hnedé vlasy mal zčesané do malého copíku.
Pekný.
Pomyslela som si.

"L&M." povedala som.

Predavač zobral cigarety z pultu a podal mi ich.

"Neprefajči si život, mladá." ozval sa predavač. Trochu sa uchcechtol no hneď na to nahodil neutrálne chladný výraz.
"Nestojím o žiadne múdre keci." odvrkla som. Podala som mu peniaze.
"Drobné si nechaj." povedala som.

Ako som mu ich podávala, nemohla som si nevšimnúť jeho drobného tetovania na zápästí. Mal tam písmeno N.
"Čo znamená N?" opýtala som sa.

"Nate."
"Meno tvojej priateľky?" bola som zvedavá.
"Nie, som sám. To je moje meno." zasmial sa. Začervenala som sa.
Myslela som si, že to je dievčenské meno.
"Skratka od Nathaniel." dodal.

"Kde si si to dal spraviť?" opýtala som sa. Páčilo sa mi to. Nemyslím teraz to tetovanie, aj keď to je tiež pekné, ale rozprávať sa s pekným cudzím chlapíkom.

"Vieš čo? Stav sa tu o hodinu, bude mi končiť zmena. Zavediem ťa tam."

"Ďakujem, to bude fajn." odvetila som a usmiala som sa.

Už som odchádzala,  keď sa spoza mňa ozvalo : "Mimochodom, máš aj meno?"
Usmiala som sa.
"Áno, mám."
A odišla som. Ešte som počula ako sa Nate zasmial.