UNUSUAL [DOKONČENÉ]✔

♕ 9.♕

,,Taste meče" Zrevala som a všetci vytiahli zo svojich puzdier meče.,,Pripravení?!" Zakričala som. To bol signál pre vojsko vzadu. Elfovia s lukmi na môj povel vystrelili na upírov. Nezabije ich to. Ale ako začiatočné rozohnenie to stačí.,,Do bojaaa!" Zrevala som a všetci sme vyrazili vpred. Môj otec sa tohto boja nezúčastnil.

Šípom sme sa hneď vyhli. Tak ako aj mečom. Sme na nich príliš rýchli. Niektorý naši mali dýky, ktorými elfom podrezali hrdlo a bežali ďalej. Zatiaľ sme nemali žiadne straty. No u nich, sa to povedať nedá. S Aridriou sme stáli oproti sebe. "Si spokojná?! Tvoji ľudia hynú jeden za druhým." Zavrčal som na ňu.

Otáčala som sa a pozerala okolie.,,Nie.. Spokojná budem, keď sa pomstím.. A ty zdochneš!" Zavrčala som naňho. Vedela som, že sa ku mne zozadu blíži nejaký upír, hneď som sa otočila a zabodla mu meč do srdca. Padol mŕtvy k zemi.

Prvý mŕtvy. Využil som jej nepozornosť a zozadu k nej prišiel. Odzbrojil som ju a pritiahol na svoju hruď. Držal som ju bez pohnutia. Jej hlava bola v záklone. Moje tesáky sa obtreli o jej krk.

Sakra.. To nie.. Toto NIE! Hneď som mu kusla do ruky a stisk povolil. Pustil ma a ja som si zatiaľ vzala meč. Postavila som sa oproti nemu. Rýchlo som ho dostala na zem a mečom mu prešla cez hruď..

Zavrčal som. Netrafila moje srdce. Uškrnul som sa a meč si z tela vytiahol.

Do kelu...

Meč som nastavil na ňu. Na jej srdce. "Zabitá vlastným mečom." Uškrnul som sa.

Zmätene som cúvla. Zakopla som však o niečo pod nohami a padla som na chrbát.

Zohol som sa k nej. Meč som mal priložený pri jej srdci. "Mohli sme sa tomu všetkému vyhnúť... Všetkému." Zašepkal som.

Zrýchlene som dýchala. Takto to nemalo dopadnúť. Sadol si na mňa a meč zatlačil bližšie k mojej hrudi. Snažila som sa zakryť, že ma už porezal.,,Vieš.." Nadýchla som sa.,,Mal by si zabiť hneď a nie sa rozprávať" Zasmiala som sa a nohami som ho odkopla pod seba. Sedela som ja na ňom a stále na mňa mieril mečom. Hneď som vstala a vykopla mu ho z ruky. Bežala som k nemu.

Ihneď som išiel k nej. Znova som ju k sebe dostal. Jej ruky som držal za jej chrbtom a jej hruďou ju tlačil na tú svoju. Zavrčal som. "Keď to chceš rýchlo, budeš to mať." Zavrčal som jej do ucha a tesákmi som jej prešiel po krku. Ešte trocha a preryjem sa pod.

Srdce mi bilo závratnou rýchlosťou.,,Umriem ako mama" Zašepkala som si pre seba. Bože.. Nemám sa z tohto ako dostať.. Porazil ma.. Prehrala som.. Umriem.. Kráľovstvo zanikne. Elfovia z nášho okrsku umrú.

Počul som jej srdce, dych... Smrť by znamenala porážku elfov. "Ak sa vzdáš, nechám ťa."

Vzdať sa... To.. Nie... Sklamala som mamu..Aj otca.. Aj ľud.. Keby som sa vzdala nikdy by som si to neodpustila. Tak ako ostatní, by mi tiež neodpustili..,,Nemôžem.." Šepla som. Postavím sa smrti čelom.. Aspoň to môžem.. Asi si to zaslúžim.

"Tak všetci umrú. Urob to. Radšej prehra ako smrť."

Všetci.. Všetci kvôli mne..

Odtiahol som sa od jej krku a pozrel jej do očí.

Aspoň na chvíľu som mala možnosť normálnejšie dýchať.

"Nechcem ťa zabiť."Zašepkal som.

Zdvihla som obočie.,,Vážne... Pre-prečo?" Bola som skutočne prekvapená.

"Nie som ako otec."

Tak týmto ma vážne šokoval. Myslela som, že sú všetci rovnakí.

"Tak čo? Nechcem ich nechať povraždiť sa." Obzrel som sa okolo seba.

,,Ja tiež nie" Sklopila som zrak.

Povzdychol som si.

,,Predstav si, že by si bol na mojom mieste" Odvrátila som pohľad.

Pustil som jej ruky, no stále ju držal za pás.

Hrýzla som si peru.

"Je to na tebe."

Pozrela som mu do očí.

Čakal som, čo vymyslí.

,,Dobre" Budem to ľutovať.

"Čo dobre?" Opýtal som sa.

,,Vyhral si" Zamrmlala som.

Uškrnul som sa. "Ale vieš, že si ma teraz musíš vziať."

,,Nie..to neurobím.. Som jediná dedička nášho trónu"

"Ak zomrieš, nebude už vôbec žiaden dedič."

,,Ani teraz! Snáď si do pekla nemyslíš, že budem vládnuť krvilačným beštiám! Elfovia sú môj druh! A sme vznešení. Narozdiel od vás. My máme skutočné kráľovstvo, vy máte len spolok vrahov!" Zamračila som sa.

"Na tvojom mieste, vážim slová." Zavrčal som.

Pretočila som očami.

Príšerná. Chce niečo a nič pre to nespraví.

,,Nevezmem si ťa z donútenia.. Nieje to vôbec nutné!"

"Tak čo mieniš robiť? A rýchlo."

,,Ukončime to.. Vojnu."

"A čím sa zaručíš. Mal byť mier. Ty si roztrhla papiere."

,,Nemusíš sa ničím zaručovať"

Trpko som sa zasmial. "Už vidím, ako to dopadne. Radšej som ťa mal naozaj zabiť."

,,Alebo ja teba.. Keby som vtedy u vás mala zbraň ste mŕtvy aj ty aj tvoj brat!"

Zavrčal som. To by Bri nemala už vôbec nikoho.

,,Ak si ma chceš vziať tak moc.. Jedine, že by si vládol môjmu ľudu" Založila som si ruky.

"Ani nápad." Odfrkol som si.

,,No ja môj ľud nemôžem opustiť.. Som jediná následníčka.. Potrebujú kráľovnú"

"Mňa potrebuje Bri." O kráľovstvo by sa mohol postarať Frank.

,,Len ona.. Máš brata..ja nemám nikoho.. Som jedináčik.. A s Bri by nebol problém.. V pohode by tu mohla byť"

"Musí sa učiť. Študovať. Ona mala byť kráľovná. Je ale príliš malá."

,,Všetko by mohla.. Ale fajn.. Ak nechceš.. Nechceš mier a chceš len vraždiť.." Povzdychla som si.

"Chcem mier. Ale... Bude tu o Bri postarané."

,,Samozrejme"

Prikývol som. "Dobre."

Porozhliadala som sa. Toľko prišlo o život.. Kvôli mne.

Jedným slovom som svojich ľudí zastavil.