UNUSUAL [DOKONČENÉ]✔

♕ 24.♕

"Dobré ráno, zlato." Pousmial som sa a pritiahol si ju k sebe bližšie. Na včerajšiu noc, nezabudnem nikdy. Nikdy som nemiloval nikoho tak veľmi, ako Aridriu. Ani Brininu mamu a to je už čo povedať. A keď už som pri tom.. "Ari? Len tak pre istotu.... Môže sa stať, že budeme mať malé? Ako... Po dnešnej noci? Nie žeby som ďalšie dieťa nechcel, no tvoj otec by asi nebol nadšený, keby bolo pred svadbou." Potichu som sa zasmial.

Otočila som sa tvárou k nemu.,,Prepáč.. Momentálne mi nevychádzajú dni, keby sme mohli mať dieťa" Ale na to aj tak bude ešte dosť času..,,Uhm a.. Keď už sme pri tom.. Ja zostarnem a umriem.. No ty tu budeš stále.. Ani.. Ani nemôžem vedieť ako by dopadlo naše dieťa"

"To viem zariadiť... Ak by si teda chcela." Pozrel som na ňu s nádejou v očiach.

,,Ako?"

"Moja krv... Ak.. Ak by som ti z nej dal. Stačí nahradiť polovicu tvojej krvi tou mojou."

,,Nebola by som náhodou polovičná upírka?" Zdvihla som obočie.

"Nooo.... A vadilo by to veľmi?"

,,Som elfka.. V žilách mi prúdi elfská krv.. A k tomu nezvyčajná ako som ja.. Ale.. Neviem.. Neviem" Otočila som sa a pozerala do stropu.

Mal som vedieť, že nebude chcieť. Elfovia sú predsa príliš hrdý a nenávidia upírov. Zatvoril som oči a otočil sa. Veď o ňu môžem prísť...

Nechcem byť ani z časti upír.. Som spokojná s tým kto som.. Kiež by to šlo inak.

Zrejme mi nebolo súdené, nájsť si niekoho, s kým by som strávil večnosť.

Možno to preháňam..nepotrebujem večnosť.. Toto je život. Kedy zostarneš a umrieš.

Sadol som si a obzrel sa okolo. Zrakom som našiel svoje veci, postavil sa a obliekol. Možno to bola všetko chyba. Ak by... Ak by sme neboli spolu, možno by to nebolelo tak veľmi.

,,Kam ideš?"

"Spraviť ti raňajky. Teda.. Skôr ich natrhať."

Zasmiala som sa.,,Ďakujem.. To je od teba moc milé"

Pousmial som sa. Prišiel som k nej a dal jej rýchly bozk na pery. "Milujem ťa." Radšej budem s ňou takto, ako vôbec.

,,Aj ja teba" Pousmiala som sa a keď odišiel, obliekla som sa aj ja.

Išiel som na chodbu. Po niekoľkých metroch som sa zarazil. Okolo mňa prešla jedna slúžka, ktorá niesla vázu s kvetmi. Párkrát som zažmurkal, či sa mi to iba nesníva a potom sa behom vrátil k Ari. "Sme späť."

,,Huh?" Pozrela som naňho. Už som bola oblečená a skoro som infarkt dostala, pretože som práve chcela otvoriť dvere a on sem takto vtrhne.

"Sú tu ľudia. Nie sme tu sami. Bože. Idem za Britany." Pobozkal som ju na čelo a bežal preč. Išiel som za svojou dcérkou.

Usmiala som sa.,,Zlaté.. On si myslí, že to oni zmizli.. No pravda je, že to my sme zmizli" Povedala som si pre seba potichu a išla za ním.

"Oci!" Zakričala Bri, keď som ju našiel v jedálni. "Britany!" Čupol som si a ona mi vbehla do náručia. Na tvári mala slzy a jej očí boli červené od plaču. Moja princezná plakala. "Srdiečko... Som tu.. Neplač." Snažil som sa ju upokojiť. Pevne ma držala a odmietala pustiť. "Bála... Bála som sa..." Hovorila cez vzlyky. "Som tu. Nikam nejdem." Pobozkal som ju na čelo. "Bol si preč... Týždeň!" Cez plač zo seba ťažko dostala. Týždeň?! Veď sme boli preč dva dni. "Ja... Myslela som... Že... Že si ma.. Opustil ako mamička.... Že ma už nemáš rád...." Plakala ďalej. "Britany." Povzdychol som si. "Mám ťa rád. Si moja dcérka. Nikdy ťa neopustím. Neplač." Pobozkal som ju znova na čelo. Ona sa bála, že som ju tu nechal samú. Bože... Ja som prežíval pekné chvíle a ona zažívala peklo.

Došla som za nimi. Bri plakala v jeho náručí a on sa ju snažil upokojovať.. Och.. Prišlo mi jej tak ľúto.

Keď prišla Aridria, Bri sa odo mňa odtiahla a pozrela na ňu. Potom ma pustila a bežala k nej. Potom ju objala. Stále plakala.

Objala som ju.,,Čo sa stalo? Boli sme preč len dva dni.. Pokoj" Pohladila som ju po chrbte.

"Týždeň!" Znova sa rozplakala. Prišiel som k ním a Bri vzal na ruky. Jednou rukou objímala mňa okolo krku a druhou Ari.

,,Týždeň?.. Akoto?" Zamyslela som sa.,,Prepáč" Pozrela som na ňu.

"Len... Len ma prosím nenechajte... Nie... Oci!" Pevne ma objala. "Zlatko.. Ja neodídem. Budeme tu navždy pre teba. A teraz... Nebolo to dobrovoľné. Iba... Nejako nás to premiestnilo.. Alebo niečo. Neopustím ťa, princezná. Toho sa neboj." Snažil som sa ju upokojiť.

,,Neboj sa.. Obaja budeme s tebou Bri.. Nemusíš sa báť" Usmiala som sa a pohladila ju po vlasoch.,,Oci?" Napriamil sa môj otec, keď to začul. Boli spolu v kuchyni.