Dark Night ||Bloody Moon

PROLÓG

Tmavou nocou sa ozýval iba ľahký dupot nôh mladej dievčiny. Temný les nebol miesto, kam by patrila. O takomto čase by mala byť v bezpečí svojho domova, v objatí snov. Touto nočnou hodinou bolo nebezpečné potulovať sa lesom pre každého, nie to ešte pre tak mladé dievča, ako bola Aubri. Jej zrýchlený dych bolo počuť v takomto tichu naozaj ďaleko.

Pre ňu to bolo nebezpečné a zlé. No pre jej prenasledovateľa to bolo iba dobré. Mal z toho dokonca aj radosť. Krutý nemilosrdný úsmev sa mu dral na pery, aj keď z toho vznikol iba zlovestný úškrn. Nebol od nej ďaleko. Veľmi rád nechával svoju obeť trpieť strachom a neistotou. Nebolo nič lepšie, než uštvaná obeť, ktorá prosila o život a ponúkala aj to, čo nemala. U mužov nebolo nič, čo by chcel. Možno ich duše, ktoré si od nich vždy bral. Tak ako aj zvyšok. U žien to bolo.... Zdĺhavejšie. Najprv ponúkli svoje telo a až potom svoju dušu.

A kto by takúto ponuku odmietol?

On rozhodne nie.

No to ešte nevedel, aké je dievča vytrvalé. Prežila si už dosť za svoj krátky život a nikdy, nikdy v živote by neponúkla nič z toho, po čom on túžil. Na to bola príliš hrdá. Svoje meno niesla so cťou, tak ako všetci z jej rodu. Bola to obrovská česť a pocta, ak mohli hrdinsky zomrieť.

Ži so cťou a každý deň preži, akoby bol tvoj posledný.

To bola veta, ktorú niesol jej rod až do hrobu. A ona nebude výnimka. Mala jasné poslanie. Jasný cieľ, ktorý musela dosiahnuť. Nič jej nemohlo zabrániť v tom, čo musela urobiť. Je posledná nádej, aj keď to tak nechcela. Chcela byť potrebná a užitočná, to áno. To chcel predsa každý. No nikto nechce niesť bremeno svojho rodu. Ak zlyhá, umrú všetci. Ak zvíťazi, zachráni ich. Aj keď bola naozaj šťastná, že ju obišlo nebezpečnstvo, ktoré zužovalo jej rod, nebola rada, že ostala iba ona, ktorá ich mohla zachrániť.

A teraz tu bola prekážka.

Monštrum, ktoré bolo horšie ako ten najhorší predátor, o akom kedy počula. Tvor tak mocný a krvilačný. Nebolo nič horšie, než stretnúť túto bytosť v temnom lese uprostred chladnej noci. Nikto stretnutie s ním ešte neprežil. Sú iba povery, vďaka ktorým ľudia veria, že existuje. Pripisujú mu všetky nevysvetliteľné javy a úmrtia. Chladnokrvný vrah, ktorý vás vždy dostane.

A ona bola teraz jeho obeť. Lovená zver. V takejto pozícii sa teraz nachádzala. Bola na tom ešte horšie ako ráno, keď utekala oddielu vojakov z Južného Kráľovstva Hedre.

Bol už skoro pri nej. Mohol cítiť jej teplo. Mohol počuť ako sa jej prelieva krv v žilách. Ako jej bije srdce. Počul každý jej nádych a výdych. Každý jej pohyb. Videl jej malú siluetu a keď zaostril zrak, mohol vidieť jej čierne vlasy tmavšie ako noc. Nadýchol sa jej vône a tesáky sa mu nebezpečne predĺžili. Chcel ju. Bolo jedno ako. Chcel ju celú. Jej telo, krv, srdce, dušu a nakoniec by ju aj zožral. Jeho krvilačná stránka bola horšia, než akú majú vlkolaci.

Spomalil. Vo vzduchu niečo zacítil. Niečo, čo sa mu vôbec nepáčilo. Niečo, čo by tu byť nemalo. Zavrčal. Jeho hrozivé zavrčanie sa dostalo až k Aubri. Aj ona cítila, že nie je niečo v poriadku. Aj tie posledné živé bytosti sa radšej rozhodli utiecť.

Aubri zastala v tej poslednej chvíli. Pred ňou sa zrazu objavil červený záblesk svetla. Výkrikla. Výkrikla nahlas, bolestivo a zúfalo. Niečo ju bolestivo chytilo za rameno a zarylo jej doň pazúry. Z úst sa jej vydral ďalší výkrik. Na krku pocítila niečo ostré. Rovnako ostré ako to, čo sa jej zarylo do ľavého boku jej brucha. Obrovská bolesť jej prešla telom a usídlila sa v jej láskavom srdci.

Krutý lovec zastal a zaškrípal zubami. Niekto práve ulovil jeho korisť. Jeho čierne oči sa premenili na krvavo červenú. Nenávidel, keď mu niekto bral to, čo bolo jeho. To dievča bude jeho, aj keby mal zabiť všetkých ostatných. Rozutekal sa za ňou. Zastavilo ho však červené svetlo a dym, ktorý sa šíril z horiacich stromov. Zaklial. Toto nebolo dobré. Toho si bol vedomí aj on.

Podľa pachu a sluchu našiel krehké dievča, ktorého život visel na vlásku. Vytiahol z pošvy krátky meč. Oveľa radšej mal boj z blízka. Tomu čo ju držalo odsekol jedným plynulým ťahom obe ruky. Tvor zakvílil a utiekol. Aspoň to si podľa zvuku utekajúcich nôh lovec myslel. Otočil svoju pozornosť k dievčaťu, ktoré musel zachytiť pred pádom na tvrdú zem. Dnes z nej nedostane nič. No on je vytrvalý. Počká si, kým sa mu sama odovzdá. Najprv však bude musieť odísť. Tvora, ktorý napadol jeho korisť, ešte nikdy nevidel. A to už chodí po tejto zemi tisícky rokov.

Keby len vedel, čo bol ten tvor zač, dievčiny by sa nikdy ani len nedotkol..