Dark Night ||Bloody Moon

Kapitola DVADSIATA ŠTVRTÁ

"Tu je tak krásne. Nechcem odtiaľto nikdy odísť." Rozplývala sa Aubri nad výhľadom, ktorý mala pred sebou. "Keď sa vrátime z Mesačnej hory, môžeme sa tu znova zastaviť." Povedal Dante a objal Aubri okolo pása. Prešli už tri dni, od kedy si povedali, že sa majú radi. Dante od vtedy využil každú príležitosť, kedy sa mohol Aubri nejako dotknúť. Prahol po ich spoločných dotykoch a bozkoch. Ešte nikdy nezažil nič podobné, preto to chcel udržať čo najdlhšie. Chcel aby to trvalo večne. A rozhodne nebol sám.

"To by si pre mňa urobil?" Rozžiarená sa naňho pozrela a hneď ako videla jeho tvár a oči, musela ho pobozkať. Bol jej slabosťou. Nedokázala sa v jeho prítomnosti sústrediť na nič iné. "Samozrejme." Vydýchol, keď sa ich pery od seba oddelili. "Dante?" Opýtala sa po chvíli. "Aubri?" Oplatil jej otázku. "Čo ak by sme sa šli okúpať do toho nádherného jazera?" Opýtala sa a pozrela naňho ako anjelik. Dante sa musel zasmiať. "Ak to chceš, tak potom dobre." Povedal a mal veľkú chuť dodať, že by jej kývol na všetko. Aj keby sa mali hneď teraz vziať. Bol by za.

Aubri sa od Danteho s výskotom odtiahla a utekala k jazeru. Stáli na vyššie položenom mieste, odkiaľ mali krásny výhľad na celú oázu pokoja. Pri behu Aubri zo seba zhadzovala kúsky svojho oblečenia. Kým sa dostala k jazeru, bola iba v spodnom prádle. Dantemu sa zrýchlil dych. Už si nemyslel, že to bol tak dobrý nápad. Nejako nepočítal s tým, že ju uvidí takmer nahú. So zaťatou sánkou a pevne zovretými päsťami sa vydal za Aubri. Takmer ho na mieste trafil šľak, keď sa Aubri vyzliekla donaha. Stále k nemu stála chrbtom, no aj tak videl priveľa. Nie žeby nebol rád, ale práve teraz nebolo vhodné miesto a čas na takéto myšlienky. Jej jemné nahé telo prešlo do vody.

Aubri mala srdce v krku. Vyzliekla sa. Donaha. Neverila, že to spravila. Nikdy by si nepomyslela, že by bola niečoho takého schopná. Predsa len, bola celkom hanblivá a aj keby nebola, v jej okolí sa nenachádzal chlapci, či muž, pred ktorým by sa dobrovoľne vyzliekla. Keď jej voda siahala nad prsia, prinútila sa otočiť. Dante stál na brehu jazera a pozorne ju sledoval. Jej vlasy jej splývali po tele, takže sa dokázala preniesť cez to, že je nahá a usmiať sa na Danteho. "Ty do vody nejdeš?" Opýtala sa celkom nevinne, no Dante mal čo robiť, aby po nej ihneď neskončil. "Idem." Odpovedal a jeho hlas bol zastretý.

Zatiaľ čo Aubri plávala vo vode a užívala si nádherný slnečný deň, Dante bojoval sám so sebou. Stále mal pred očami jej krivky a nebol si istý, čo urobí, keď za ňou vlezie do vody. Nemrhal časom a vyzliekol sa. Do vody vošiel ako ho pán Boh stvoril. Doplával až za Aubri a chytil ju za plecia. "Radšej sa neotáčaj." Povedal zničene a oprel si hlavu o jej plece. Aubri prestala dýchať. Chcela sa otočiť, chcela ho vidieť, no vedela, že by jeho varovanie nemala brať na ľahkú váhu. "Ja.. Chcem na teba vidieť." Povedala rozhodne a pokúsila sa otočiť. Dante bol ale rýchlejší a zastavil ju práve v čas. Aby to už neskúšala, omotal okolo jej pása ruku a pritiahol si ju k sebe.

"Doriti." Zaklial a hneď oľutoval svoj čin. Takto ju mal blízko pri sebe. Priveľmi blízko. "Dante?" Aubri už ani nedýchala. Keď sa Dante nepohol a neodpovedal, Aubri využila situáciu a otočila sa čelom k nemu. "Myslím, že každú chvíľu urobím nejakú hlúposť." Povedal zachrípnuto. Aubri sa zasmiala. "Dobre. Chvíľa je celkom dlhá doba." Povedala Aubri a hneď Danteho pobozkala. Rukami ho objala okolo krku. Dante neváhal ani chvíľu. Také niečo si nemohol nechať ujsť. Objal ju a pritiahol k sebe.

Neskôr, o dosť neskôr, keď už boli obaja znova oblečený, ležali pri ohníku a pozerali na hviezdy. Aubri ležala na Danteho ruke, ktorou ju jemne objímal. Obaja mali na tvári úsmev. Po ich bozku si obaja zaplávali a šantili sa ako malé deti. Hoc boli sprvu obaja nervózny, prešlo ich to celkom rýchlo. Dante bol unesený Aubriinou ženskou krásou a Aubri bola zase vedľa z Danteho tehličiek. Čo dodať. Obaja boli unesený jeden z druhého.

"Tamto vyzerá ako koruna." Ukázala Aubri prstom vo vzduchu. Dante sa zasmial. "Áno, vyzerá tak. Je to zvláštne, no hviezdy sú tu každú noc iné. Nikdy nevyzerajú rovnako a aj keď majú rovnaký tvar, nikdy nie je presne ten istý." Zamyslene odpovedal. "Myslíš, že je to kvôli tej Mesačnej hore? Vraj ona riadi noc, mesiac a hviezdy. Veríš tej legende?" Opýtala sa ho so záujmom a otočila hlavu k nemu. "Či verím? To naozaj neviem. Nikdy som sa nad tým nezamýšľal. Možno na tom niečo pravdy bude. Veď prečo by sa inak volala Mesačná hora?" Zdvihol obočie a zasmial sa.

Aubri si zívla a tesnejšie sa pritúlila k Dantemu. "Kľudne spi, maličká. Ja na teba dám pozor." Povedal a pobozkal ju na čelo. Nevydržal to a pobozkal ju aj na pery. Aubri sa zachichotala. Milovala, keď to urobil. "Dobre. Ale aj ty by si mal spať. Nemôžeš na mňa dávať večne pozor." Povedala celkom vážne a pozrela naňho takým pohľadom, ktorý nedovoľoval žiadne výhovorky. Dante si povzdychol. "Dobre. Sľubujem, že budem spať. Ale. Nie teraz. Keď prídeme do dediny, tak si pospím aj ja. Pochop, že mám o teba strach. Dokonca aj tá moja temná stránka sa o teba bojí. Dokonca ani tá by mi nedovolila zaspať. Ešte by sa prebudila a každého živého tvora, ktorý by sa k tebe čo i len priblížil, by bez milosti zabila. A bolo by jedno, či by to bol vták, zajac alebo tá beztvára bytosť. Má ťa rada, takže by ťa bránila za každú cenu. A teraz už spi." Dokončil svoj dlhý monológ a prehodil cez Aubri svoju košeľu, ktorá hej mala poslúžiť ako prikrývka. Sladko sa usmiala. "Dobre. Zajtra budeme spať v dedine. Ber na vedomie, že aj tá tvoja temná stránka potrebuje oddych a spánok. Och.. Len tak mimochodom, aj ja ju mám rada, tak ako aj teba. Dobrú noc, Dante." Povedala s úsmevom a zatvorila oči. Ani len netušila, ako veľmi Danteho zahrali na duši jej slová. V tú chvíľu si bol istý, že ju má viac, než len rád..