Dark Night ||Bloody Moon

Kapitola DEVÄTNÁSTA

Zatiaľ čo Aubri bežala ako o život naprieč divokým lesom, Dante bojoval so smrtiacimi nepriateľmi. V Aubriinej hlave sa rojili myšlienky ako včely. Nemala som ho tam nechať! Myslela iba na jediné. Na Danteho. Nemohla si odpustiť, že ho tam nechala samého. Čo ak to nezvládne.. Sám predsa povedal, že ich bolo priveľa. Aubri sa ešte nikdy tak nebála, ako keď sa bála o Danteho život.

Dante bol myšlienkami pri Aubri. Vôbec sa nestaral o seba. Jeho prioritou sa stalo dievča, ktoré chcel zabiť a vziať si jej dušu. Plány sa však menia. Dante si bol jasne vedomí toho, ako sa ich situácia zmenila. Už to nebolo iba o tom, dostať ju na Mesačnú horu a vziať si jej dušu. Teraz to bolo o jej bezpečí. Bolo to o nej samotnej. Jeho srdce bilo iba pre ňu. Bohužiaľ, bol si vedomí toho, ako sa z neho stal poslušný pes, ktorý horí za pozornosťou svojej majiteľky.

Dante si vzal do ruky dlhý meč, ktorý nosil vždy pri sebe. "Tak poďte!" Zakričal na nich a v ruke otočili dlhým mečom. Jeho čierne oči blčali hnevom. Chcú ublížiť mojej Aubri! Za to zaplatia.. Dante vedel, že proti ním nemá takmer žiadnu šancu, no musel sa aspoň pokúsiť zastaviť ich. Jeden z nich sa rozbehol preč. Chcel sa dostať za Aubri, zatiaľ čo ďalší by Danteho zatiaľ zdržali. Plán nemej postave nevyšiel. Dante bol oveľa rýchlejší než jeho protivník. Preletel okolo neho a mečom mu presekol krk. Jeho hlava bez ľudských čŕt sa skotúľala ďaleko od tela, ktoré dopadlo na zem. Dante pre istotu mečom odsekol končatiny, ktoré neznáma bytosť mala. Nechcel riskovať, aby sa k Aubri dostal čo i len bez hlavy.

Keď sa Dante otočil k ostatným bytostiam, ktoré naňho odvážne zazerali, aj keď im nebolo vidno oči. Bol prekvapený, ako ľahko sa dokázal zbaviť jednej z bytostí, no ani nedúfal, že by to tak ľahko šlo aj s ostatnými. Jeho nádej zhasla v momente, keď sa naňho vyrútili všetci naraz. Oháňal sa mečom ako skúsený bojovník. Nanešťastie preňho, títo traja pracovali ako jedna bytosť. Jeden z nich sa naňho rozbehol zo zadu a udrel ho z boku do hlavy niečím poriadne tvrdým. Cítil, ako mu po spánku tečie krv. Cítil svoju vlastnú krv a jeho tesáky sa automaticky vysunuli.

Jeho hnev sa ho snažil ovládnuť. Vedel, že by to mohlo pomôcť. Že by ich tak veľmi ľahko premohol. Ale nemohol to dopustiť. Vypustil by monštrum, ktoré by mohlo ublížiť Aubri. Preto sa radšej sústredil na boj a ovládnutie samého seba. Už - už išiel mečom sťať hlavu jednému z jeho protivníkov, keď sa mu do ruky s mečom zahryzli ostré tesáky podobné tým jeho. Zavrčal bolesťou. Meč mu vypadol z ruky.

Zatiaľ čo sa snažil odtrhnúť hlavu odpornej bytosti, ktorá sa mu zahryzla do ruky, prišli k nemu ostatní dvaja a spolu ho chytili. Chytili ho za ruky z oboch strán a ten, ktorý mu drvil ruku v odporom zovretí zubov, ho práve teraz chytil jednou rukou pod krkom. Tou druhou smeroval k Danteho srdcu. Dante vedel, čo sa chystal urobiť. Chcel mu vytrhnúť srdce. Mykal sa, bránil.. Trhal sa zovretiu, no bolo príliš silné. Ostré pazúry preťali látku na Danteho hrudi. Ma jeho tele ostali jazvy po pazúroch, z ktorých tiekla krv.

"Nad nami nevyhráš." Povedala bytosť zastretým hrubým hlasom, ktorý sa pomaly blíži k ozvene. "Vezmeme si čo je naše." Zavrčal a zaryl Dantemu ruku do tela. Hľadal srdce, ktoré bilo pre jedinú bytosť na svete. Dante zvrieskol bolesťou. Cítil, ako sa cudzia ruka dostala k jeho srdcu a ako ho pomaly obalila svojimi dlhými odpornými prstami. V Danteho mysli prebehli spomienky posledných dní. Vo všetkých spomienkach videl Aubri. Videl ako sa naňho Aubri usmiala. Podľa neho mala nádherný úsmev a jej smiech.. Miloval ako sa smiala. Videl Aubri ako naňho kričala a bola naňho nahnevaná. Videl, ako sa snažila pred ním utiecť. Videl, ako kľudne spala v jeho posteli. Cítil ich bozk. Cítil jej dych na svojich perách. Cítil ako ho objala a nechcela pustiť. Celý čas ju chránil a dával na ňu pozor.

No teraz je sama a má strach. Hrozí jej nebezpečenstvo a on tu iba stojí a čaká, kým mu neznáma bytosť vytrhne srdce. Hrozivo sa usmial. "Ber si čo chceš, no Aubri je moja." Povedal chladným hlasom predátora. Jeho zlovestný úsmev bol hrozivý. Ostré tesáky sa odrážali vo svite mesiaca. Dante sa zhlboka nadýchol. Hneď potom trhol rukami tak silno, až obe bytosti bez tvári, ktoré ho držali z oboch strán za ruky, vyleteli priamo na tretiu bytosť, ktorá nemala dostatok času na reakciu.

Ruky mal razom voľné. Jednou svojou rukou chytil ruku bytosti, ktorá ešte stále mala ruku ponorenú v jeho tele. Stisla ju tak pevne, až bytosť nemala inú možnosť, než pustiť jeho srdce. Vytrhol tú ruku zo svojho tela a potom jeho vlastníkovi odtrhol hlavu holými rukami. Zo zeme zdvihol meč a rýchlym pohybom odsekol hlavy ostatným postavám. Zdalo sa, že to jediné na ne zaberalo. Nechcel nič riskovať, preto ich zbavil aj končatín.

Keď skončil so svojou prácou, utrel krv z meča a zdvihol hlavu. Zhlboka sa nadýchol a zavetril vôňu Aubri. Voňala po lesnom ihličí a lesnom ovocí. Jej krv bola sladká, cítil to. Aj na tú vzdialenosť cítil jej strach a počul jej zrýchlený dych. Hrozivo sa usmial. Monštrum, ktoré bolo v jeho vnútri sa dostalo napovrch. Chcelo si vziať to, čo bolo jeho. Potreboval dostať Aubri. Musel ju mať a bolo mu jedno, čo pre to bude musieť urobiť. So širokým úsmevom sa dal do behu. Celý od krvi, s hrozivým úsmevom na tvári a chladnými očami. Vyzeral ako monštrum, ktorá sa chystá uloviť svoju korisť. A podstate ním aj bol.