Dark Night ||Bloody Moon

Kapitola DESIATA

Aubri prekvapene pozrela na Danteho. "Priniesol si truhlicu, ktorá je zamknutá, bez kľúča?" Neveriacky sa ho opýtala. Dante pokrčil plecami. "Už to tak vyzerá." Povedal nakoniec a len čo upratal rozbitú vázu, prišiel k Aubri. Čupol si k nej a pozrel na truhlicu. "Mohol by som to skúsiť vytrhnúť." Povedal po odmlke a pozrel na Aubri so zdvihnutým obočím. "Ty si génius. Kľúč... Ten nie. Ale vytrhnúť, zničiť to.. To už hej." Potriasla hlavou. "Vidno, že si chlap." Povedala a pobúchala ho po pleci. Hneď na to sa postavila.

"No dovoľ." Povedal okamžite. Odtrhol zrak od zámku a pozrel na Aubri, ktorá premáhala úsmev. "Pôjdem za ňou a prinesiem ho. Ty tu počkáš a tentokrát už naozaj nič nespravíš." Postavil sa k nej a pozrel na ňu. Jeho pohľad smeroval priamo na ňu. Aubri zrazu stála tesne pred ním. Musela dokonca zakloniť hlavu, aby naňho videla. Pootvorila svoje črevné pery. Chcela niečo povedať, no hneď na to zabudla, keď sa pozrela do jeho temných očí.

Jasne si uvedomovala, kým bol. No aj tak s ním stála v jeho kuchyni a tak blízko seba. Stála tam s jeho košeľou na sebe a s nepatrným úsmevom na tvári. Podpichovala ho a snažila sa nesmiať úplne. Chcela mu dokonca urobiť radosť a išla natrhať kvety, aj keď výsledok neskončil najlepšie. Robila opak toho, čo by robiť mala. Mala by sa od neho držať čo najďalej a ignorovať ho. Ale to ona nedokázala. Nedokázala iba tak niekoho odpísať. Nie prv, než ho spozná. No v tomto prípade to bolo veľmi nebezpečné. Dobre vedela, kto to je. Mohol jej veľmi ľahko ublížiť, aj keď teraz by to najskôr nespravil, keďže s ňou má dohodu. A on si oveľa radšej vezme jej dušu dobrovoľne.

"Aubri?" Povedal a zamračil sa. Aubriine oči vyzerali duchom neprítomné. Nebolo v nej vidieť ani len kúsok života. Boli prázdne a on sa zľakol, či jej azda znova niekto neublížil. Keď sa však dievčina strhla, úľavne si vydýchol. Nebolo to prvýkrát, čo ju takto videl. A to ho istým spôsobom desilo.

"Prepáč." Povedala potichu a obišla ho. Objala sa rukami a sklonila hlavu. Prešla rýchlym krokom až do spálne, kde zastala uprostred izby. Iba ťažko odolávala slzám, ktoré sa jej drali do očí. Nemohla ho spoznať. Nemohla dovoliť, aby jej prirástol k srdcu. Ďalšiu stratu by nezniesla. Ešte teraz má v hlave jasné obrazy toho, čo sa stalo s poslednou osobou, ktorú mala nadovšetko rada.

Cameron bol jej azda jediný priateľ, na ktorého mala spomienky. No nerada naňho spomínala. Už len pri jeho mene cítila bolesť a vinu. Bolesť nad jeho stratou a vinu nad jeho smrťou. To kvôli nej ho zabili. Obetoval sa. Tak dobrý to bol priateľ. Aubri netušila, že Cameron bol jej príbuzný, aj keď trocha vzdialený. No to sa už nikdy nedozvie.

V tú osudnú noc kedy ho brutálne zavraždili, mala ísť na námestie ona. To Aubri mala zomrieť. Aspoň to si myslela. Mala vtedy iba jedenásť a s Cameronom sa poznala od jej deviatich rokov. Dovtedy žila sama a na ulici. Po jeho smrti to zostalo rovnako. Iba s ním žila normálnym životom. Dal jej vzdelanie, rodinu, priateľstvo... A ona mu za to všetko vzala život. Keby sa vtedy nebála ísť, Cameron by ešte stále žil. No on bol priveľký dobrák na to, aby poslal uprostred noci malé dievča za svojím priateľom, ktorý žil na námestí.

Námestie to bolo slávne. Konali sa tam rôzne slávnosti, obrady či trhy. Cez deň to tam prekvitalo životom, farbami a radosťou. Ale v noci... V noci to bolo niečo celkom iné. Ruch ľudí utíchol. Všetky kvety i stromi, zmenili svoje pestré farby na čiernu. Tmavú temnú čiernu, ktorá splývala s nocou. Život razom zmizol. Svetla zhasli, iba mesiac svietil na oblohe. A i to nie vždy. V tú noc, však mesiac svietil. Svietil tak jasne, že bolo vidno do každého kúta temného námestia.

Rozlúčil sa s Aubri a sľúbil jej, že sa čoskoro vráti. No on sa už viac nevrátil. Dievčina čakala. Ani oka nezažmúrila. Až ráno, keď už slnko začalo vychádzať, vybralo sa hľadať nebohého mládenca. Aubri si pamätá už iba na vlastný krik, ktorý sa rozľahol celým námestím a mŕtve telo, ak sa to telom ešte nazvať dalo.

Celé brucho mal rozárané. Orgány ležali vedľa neho. Srdce prepichnuté dreveným kolom, ležalo neďaleko odseknutej hlavy. Všetky kosti v tele mal dolámané. Oči vypichnuté a ústa zošité. Všetci vraveli, že to bola rituálna vražda. Mali sa tak zbaviť démonov, ktorý zužovali ich mesto. Náhodné vraždy a zmiznutia však neutíchly, ba ani nepoľavili. Iba čo začali miznúť aj ľudia. Vtedy malá dievčina obdržala ďalšiu ranu. Ľudia vyhlásili, že za to všetko môže ona. Dieťa, ktoré nemalo nikoho, kto by ju ochránil. Zavrhli ju. Nikto už o ňu nezakopol. Nikto sa už na ňu milo nepozrel. Nikto s ňou nehovoril inak než s krikom a nadávkami. Utiahla sa do seba a prestala komunikovať úplne.

Raz sa však musela ozvať. A to vtedy, keď ju poslali na Mesačnú horu. Bola irónia, že práve ona má zachrániť ich ľud. Dievčina, ktorú nemal nikto rád. Dievčina, z ktorej si každý robil srandu a psychicky ju týral. Teraz tých ľudí, ktorí jej robili zo živiť peklo mala zachrániť. Mala chuť sa smiať, plakať, trhať si vlasy od zúfalstva. No nedokázala urobiť nič. Nechala sa poslať na Mesačnú horu. Dovolila im, aby ju znova kruto ovládli. Dali jej na výber. Buď tam pôjde alebo ju rovno zabijú. A ona chcela žiť. Chcela žiť aj napriek tomu, aký jej život bol. Chcela iba prežiť a mať konečne normálny život, ktorý jej bol odobraný. Chcela to, čo je pre ostatných samozrejmosťou. Chcela to, čo pre ňu bolo nemožné.

A teraz stála tu. V Danteho spálni a triasla sa vzlykami, ktoré ju už dávno premohli. Nedokázala pri spomienke na Camerona nevyroniť aspoň jednu jedinú slzu. Zatvorila oči. Danteho si k sebe jednoducho nemohla pustiť. Nemohla zniesť ďalšou stratu. Aj tak vedela, čo ju čaká. Buď zomrie na Mesačnej hore alebo skončí v Danteho rukách. A tá druhá možnosť sa jej stále páčila oveľa viac ako tá prvá..