Dark Night ||Bloody Moon

Kapitola DVADSIATA DRUHÁ

"Pripravená?" Opýtal sa Dante. Bolo skoro ráno a obaja stáli v strede izby v malom hostinci. Bol najvyšší čas na odchod z dediny. Ak mali stihnúť dôjsť na Mesačnú horu včas, museli sa poponáhľať. "Myslím, že áno." Povedala trocha neisto, no radšej prikývla hlavou. Dante chvíľu ticho stál a iba na ňu hľadel. Vedel, že to musí byť pre Aubri ťažké. Aj on ledva zvládol situáciu, ktorá bola v posledných dňoch. Nerád si to priznával, no boli chvíle, kedy chcel od nej jednoducho odísť a zabudnúť na ňu. Nechať ju samú a vydať sa preč, čo najďalej od nej. Vedel, že bol slabý. Vedel, že bol zbabelý. Nemohol si pomôcť. Za svoj život si už vytrpel dosť. Teraz chcel mať pokoj. Stačilo, že sa snažili uloviť jeho samotného. Nepotreboval aby naňho útočil ešte niekto, kto ide po Aubri. Preto myšlienka, že by ju nechal tak...

Pokrútil hlavou a prišiel k Aubri. Pobozkal ju na čelo a jemne objal. "Tak poď.. Čím skôr prídeme, tým skôr pôjdeme preč." Povedal s ľahkým úsmevom. Jeho myseľ sa pomaly rozdelila na dve táboriská. Nebol z toho nadšený, no nemohol s tým nič urobiť. "Tak dobre... Poďme." Povedala rozhodne Aubri a chytila Danteho za ruku. Stisla mu prsty a vydala sa s ním k dverám.

Narozdiel od Danteho, Aubri prekypovala inými myšlienkami. Myslela na to, aké mala šťastie, že Dante stál práve pri nej. Mohol jej ublížiť hneď na začiatku ale namiesto toho jej teraz pomáha a Boh jej je svedkom, že sa doňho pomaly zaľúbila. Každým dňom ho má radšej a radšej. V kútiku duše vedela, že sa jej to môže nakoniec vypomstiť a zničiť ju to úplne. Mohol sa iba pretvarovať, nemusel hu mať vôbec rád ako to hovoril a dával najavo. Mohol ju ale naviesť rovno do pasce, aj keď jej nenapadlo, aký dôvod by na to mal. Mohol jej ublížiť rovno. Aj keď sa muselo uznať, že predátor sa rád zahrával so svojou korisťou.

Aubri otvorila dvere a nechala svoje temné myšlienky zaniknúť. Nemala žiaden dôkaz, ktorý by ju odkázal presvedčiť o tom, že je k nej úprimný. Mohla iba dúfať.

Dante prevzal velenie a začal viesť Aubri k východu z dediny. Bolo skoro ráno, preto boli ulice takmer prázdne. Sem tam sa našiel niekto, kto vyšiel do ulíc. Po včerajšej slávnosti ostali takmer všetci v pohodlí domova. Príchod jesene bol veľký sviatok, vďaka ktorému si ľudia mohli užiť pár dní bez práce. V tomto kraji sa verilo, že v tíme sa prebúdza zlo, ktoré bolo počas celého zvyšku roka skryté. Oslavou príchodu jesene, prosili Bohov o pomoc. Celý rok mysleli iba na seba a na Bohov pomaly zabúdali. Až nakonci, keď im hrozilo nebezpečenstvo, začali prosiť o milosť. Ich mená však zabudli. Kým nedošlo k poslednej krvavej katastrofe, ľudia nikoho ako sú Bohovia ani nepoznali. Ich hnev však spoznali rýchlo. Aspoň tak hovorili príbehy..

Aubei bola veľmi zvedavá, preto sa od Danteho na chvíľu oddelila. Zdalo sa jej totiž, že videla niečo alebo skôr niekoho, kto bol pre ňu kedysi veľmi vzácny. Nebola si však istá, či to má oznámiť Dantemu, preto sa potichu zakradla so bočnej uličky. V kútiku mysle si nadávala, aká hlúpa je. Nechala Danteho samého a bez slova odišla. Čo ak ju bude hľadať? Čo ak si bude myslieť, že ju niekto uniesol? Mala strach odpovedať na svoje otázky. Vedela totiž, že by to pekne neskončilo. Dante nebol muž slova ale činu. Dal prednosť boju než rozhovoru. A to vždy. Bolo úplne jedno, aká to bola situácia. Našťastie s Aubri viedol iba slovné bitky, dobré jedlo pre ňu, uvedomila si. V normálnom súboji by neprežila. To vedela naisto.

Pomalými krokmi sa vydala hlbšie do uličky a pozerala naokolo seba. Domy v uličke vyzerali staršie a neupravene. Farba opadala, na oknách bola hrubá vrstva prachu z niekoľkých rokov a pavučina na ich rohoch. Dvere ošarpané a schody zničené. Táto ulička bola úplne iná ako tie, v ktorých bola včera. Upútal ju však malý obchodík, ktorý vyzeral azda najlepšie z celej uličky. No ani ten sem nezapadal. Vyzeral ako miesto, ktorému sa každý vyhýba. Miesto, ktoré naháňa strach a dnu by nekončil ani ten najsilnejší bojovník.

Aubri tam predsa len vstúpila.

Zvonček na dverách zacinkal a ona ostala stáť v nemom úžase. Všade naokolo boli staré kníh, vysušené byliny a veci, ktoré nevedela ani len pomenovať. Vyzeralo to ako v obchode s magickými knihami, čarovným bylinami a nebezpečne nabitými magickými predmetmi. Už vedela, prečo je tu tak opustene. Ľudia sa miestam kde sa zdržiava mágia vyhýbajú. Hlavne ak sa jedná o čiernu mágiu, ktorá vždy viac uškodí, než pomôže.

"Zdravím, slečinka." Ozval sa za Aubri hlas. Aubri na mieste ihneď stŕpla. Jej prvá reakcia bol strach, pocit neistoty a vidina bolesti. Vždy keď vkročila do nejakého obchodu, ľudia ju veľmi rýchlo hnali preč. Teraz sa však nič nedialo, preto sa Aubri otočila a pohľad jej padol na starú ženu, ktorá toho musela mať už veľa za sebou. "Zdravím." Potichu pozdravila a obzrela sa okolo seba. Hľadala nejakú záchranu, ktorej by sa mohla chytiť. Nič však nenašla.

"Hľadáte niečo konkrétne? Alebo sa chcete poradiť?" Opýtala sa starena a pristúpila bližšie. Vyzerala milo a celkom nevinne, no Aubri už vedela, že aj taký ľudia vedia ublížiť. "Ja.. Nie, vlastne nie. Prišla som sem iba náhodou. Som už aj na odchode." Povedala narýchlo a otočila sa k dverám. "Nič nie je náhoda. Všetko sa deje s nejakého dôvodu, mladá dáma. Na vašom mieste, dám si pozor na vášho spoločníka." Varovala ju starena, keď odchádzala z obchodu. Rýchlym krokom sa ponáhľala preč, no keď si bola istá, že je aspoň v polovici cesty, obzrela sa.

Tam, kde bol pred chvíľou obchod, bolo iba prázdne miesto..

***
Venované BeeOnailova
Jej vďačím za to, že je táto časť
(prinútila ma písať...)
😇
Pekný víkend prajem
😄

Blue💙