Dark Night ||Bloody Moon

Kapitola ŠESTNÁSTA

"Dobré ráno." Dante zobudil Aubri poprijatím dobrého rána. Aubri zo spánku zamurčala a otočila sa na druhú stranu. To však robiť nemala. Na tej strane ležal Dante. Aubri si zo spánku neuvedomovala, čo robí a tak sa k nemu pritisla čo najbližšie. Objala ho okolo pása a hlavu si položila na jeho hruď. Dante sa uškrnul. Myslel, že práve teraz vyzerajú ako naozajstný pár. Pokrútil hlavou. O niečom takom mohol iba snívať. Toto drobné dievča by ho nikdy nemalo rado.

"Aubri... Vstávaj. Musíme ísť." Znova sa ju snažil zobudiť. Jednou rukou ju objal okolo pliec a druhou jej odhrnul vlasy z tváre. Aubri pomaly otvorila oči. Prekvapene zdvihla hlavu k Danteho tvári. Jej líca nabrali červenú farbu. "Prepáč!" Povedala rýchlo a rovnako bleskovo sa od neho začala odťahovať. Dante sa pousmial. "To nič. Náhodou to bolo milé." Povedal s malým úsmevom na perách. Aubri sa potichu zasmiala. Nečakala, že by niečo také niekedy povedal. "Ak ti to teda nevadí.." Posunula sa k nemu a znova si naňho ľahla. Dante sa široko usmial. Neveril, že by si k nemu ľahla iba tak. Na to si museli dôverovať a oni dôveru jednoducho nemali. Alebo si to aspoň myslel.

"Aj tak by sme mali vstať. Čím skôr prídeme na tú horu, tým lepšie." Povedal a hneď to oľutoval. Aubri stŕpla na mieste. Ihneď oľutovala, že si k nemu naspäť ľahla. Veď bol predsa krvilačné monštrum, ktoré chcelo jej dušu. A ten zvyšok. Odtiahla sa od neho a sadla si na druh ústavnú postele. Nohy prevesila cez okraj. "Máš pravdu. Mali by sme ísť čím skôr." Povedala a jej hlas bol bez akýchkoľvek pocitov. Snažila sa aby na sebe nedala nijako poznať, ako veľmi ju zranil fakt, ktorý ju čaká na konci toho všetkého.

"Aubri.." Dante si rýchlo sadol k nej. "Čo?" Pozrela naňho s bolesťou v očiach. Jej oči ju vždy prezradili. Dante si povzdychol. Dohoda bola dohoda. Iba tak ju zrušiť nemohli. A ani nechcel. Alebo si to iba snažil myslieť. "Máš pätnásť minút. Potom pôjdeme." Povedal nakoniec a postavil sa. Obul si svoje topánky a odišiel preč z izby. Aubri od ľahkú poskočila pri buchnutí dverí. Potichu sa rozplakala. Naozaj si myslela, že by ju mohol mať rád a mohlo by mu na nej záležať. Ale ako vždy, mýlila sa aj v ňom.

Postavila sa z postele a so slzami na tvári si obliekla čisté veci. Zjedla raňajky, ktoré jej prichystal Dante a potom už iba čakala. Pred zrkadlom si zmyla z tváre slzy. Nechcela, aby na nej Dante poznal, že plakala. Hrala sa s prsteňom na ruke a prázdno pozerala do steny. Rozmýšľala.. Ak by mala rodičov, mala by úplne iný život, ako má teraz. Rozhodne by to všetko nebolo tak veľmi ťažké. A už vôbec by jej život nemusel skončiť v rukách Danteho.

Dante sa vrátil za Aubri do izby až po necelej pol hodine. Stratil sa vo svojich vlastných myšlienkach. Nebol schopný vidieť Aubri skôr ako sa upokojí. To dievča z neho robilo hotovú časovanú bombu. Už iba čakal, kedy vybuchne. Ublížil by jej. A to veľmi. Vedel aký vie byť, keď stratí zdravý rozum. V tej chvíli by bol schopný vziať si jej dušu násilím. Vedel, že jej takýmto spôsobom nechce ublížiť. Vlastne jej nechcel ublížiť vôbec, no jej nevinná duša ho lákala tak veľmi, že si nemohol pomôcť. Musel ju mať. S hlbokým nádychom vošiel do izby kde naňho čakala Aubri a zatvoril za sebou dvere. V prvej chvíli nevedel, či sa má ospravedlniť alebo nie. Nevedel, ako sa má k nej ďalej správať a aký má byť. Najskôr všetok ten pokoj a mier, ktorý bol medzi nimi, zničil.

Keď vošiel dnu, Aubri sa ani nepohla. Ďalej pozerala s prázdnym pohľadom pred seba. Vedela, že vošiel dnu. Vnímala jeho prítomnosť. Vnímala ju až priveľmi dobre, aj keď bola myšlienkami úplne inde. Už dávno nevedela, čo ju tak veľmi rozrušilo. Bola zmätená a dezorientovaná. Unavená, vysilená a prázdna. Chcela len jedno. Dostať sa na Mesačnú horu a mať konečne pokoj. Nikdy si nemyslela, že by si priala umrieť. No to si práve teraz želala. Vedela, že smrť by bola v jej situácii vykúpenie. Raj, ktorý si nemohla dovoliť. Skončiť v Danteho rukách znamenalo večné muky, nepokoj a bolesť. A aj keď to vedela, súhlasila s jeho podmienkami. Bola som tak hlúpa! V duchu na seba kričala. Pri jej myšlienkach zabudla na Danteho, ktorý pred chvíľou vošiel do miestnosti.

"Ahoj." Pozdravil a jeho hlas bol ďaleko od toho, aký bol pred hodinou. Bol hrubý, neosobný a chladný. Aubri až striaslo od šoku, keď ho počula. Jeho hlas znel ako prvý deň, keď sa stretli. Vtedy jej chcel ublížiť, zabiť ju a vziať si jej dušu. Potom spolu ale začali ako tak vychádzať. Boli takmer ako priatelia. A teraz je to všetko preč. Postavila sa, vzala si svoje veci a prišla k dverám. Na Danteho sa ani nepozrela. Rozhodla sa, že si bude od neho držať tak veľký odstup, aký len bude môcť. Bude s ním rozprávať iba keď to bude situácia vyžadovať.

Venované Domi011
Blue💙