Dark Night ||Bloody Moon

Kapitola DVADSIATA

Aubri bežala lesom so strachom o Danteho a o svoj vlastný život. Bežala už príliš dlho na to aby dokázala bežať aj naďalej. Musela spomaliť. Jej telo odmietalo počúvať čo vravel jej zdravý rozum. Mala by sa snažiť dostať preč, no ona už nevládala. Myslela na to, že keď už nebude mať Danteho, bude jej všetko jedno. Nechcela žiť bez toho, aby mala nablízku veľkého hrozivého chlapa, s ktorým bola vždy v nejakej roztržke. No nemohla ho sklamať. Bežala ďalej a jej zrýchlený dych bolo to jediné, čo v tej chvíli počula. V ušiach jej hučala jej vlastná krv a pred očami sa jej tvorili čierne škvrny. Dedina. Tam sa musela dostať za každú cenu. Jej plán sa takmer začal napĺňať. Nič ju neprenasledovalo, tým si bola takmer istá.

Jej istota sa však náhle zmenila. Cítila, ako sa okolo nej rapídne zmenil vzduch. Chlad jej takmer podrazil nohy. Dýchalo sa jej ťažko. Mrazivý vzduch jej vošiel do pľúc a ona sa bolestne rozkašľala. Musela zastať a oprieť sa rukou o strom. Predklonila sa dopredu a druhou rukou sa oprela o stehná. Musela to seba zhodiť batoh, ktorý ju ťažil a ťahal k zemi. Jej dych sa pomaly upokojil, no bola jej zima. Ochladilo sa priveľmi na to, aby stála v temnom lese iba v tenkej košeli. Keď sa vystrela, objala sa okolo tela a dlaňami si začala trieť ruky od ramien až po lakte. Snažila sa aspoň nejako zahriať. Zrazu za ňou praskol konárik stromu.

"Vravel som, aby si bežala do dediny a nikde nezastavila." Ozval sa za ňou hrozivo chladný hlas. Vedela komu patril, aj keď sa vôbec nepodobal na ten, ktorý od neho každý deň počula. Pomaly sa otočila a od šoku zalapala po dychu. Pred ňou stál Dante v hrozivo vyzerajucej podobe. Jeho čierne oči boli červené ako krv, sústredené iba na ňu. Tesáky z jeho úst trčali a dávali jeho úsmevu desivý nádych. Hruď sa mu prudko zdvíhala a klesala. Jeho prsty boli ukončené ostrými pazúrmi, z ktorých tiekla krv. Jeho hruď bola nahá a celá od krvi. Košeľu, ktorá bola zrejme celá zničená nechal ďaleko za sebou. Zranenia sa mu hojili závratnou rýchlosťou.

"Dante.." Vykoktala Aubri so strachom. Niekoľko krokov cúvla. Zrak mala stále prilepený na desivo vyzerajúcom Dantem, ktorý sa jej činom iba zabavil. Zasmial sa smiechom, z ktorého mala Aubri po celom tele zimomriavky. Bála sa ho. Toto bolo monštrum, o ktorom kolovali legendy. Toto už viac nebol Dante. Jej Dante, ktorého mala tak veľmi rada.

Ani si nevšimla, že sa k nej Dante snaží priblížiť. Uvedomila si to až vtedy, keď ju ako lovenú zver zahnal do kúta. Za jej chrbtom pocítila mrazivý dotyk kôry stromu. Kým si stihla uvedomiť čo sa deje, Dante bol tesne pri nej a ruky mal po každej strane jej tela. Z tváre mu ešte stále pomaly kvapkala krv. Jeho spánok sa po ostrom náraze ešte stále úplne nezahojil. Musel to byť poriadne silný úder, keď ešte aj terz boli viditeľné známky po údere na jeho hlave.

"Dante, prosím.." Začala Aubri, no Dante ju zastavil. Priložil jej prst na pery a priblížil sa k nej. "Shhh moja milá. Ešte nemáš prečo prosiť." Povedal pokojným hlasom a jeme ju pohladil po tvári. Aubri sa teraz netriasla iba od zimy, ale aj od strachu. Cítila jeho pazúry, ktoré jej jemne prešli po líci. Neporanili ju, no boli dosť ostré na to, aby jej aj ten najjemnejší dotyk ublížil. Zatvorila oči, no pár sĺz jej stihlo uniknúť z poza jej zatvorených chvejúcich sa viečok. "Ale ale.. Prečo tie slzy?" Opýtal sa Dante a pristúpil k nej ešte bližšie.

Aubri sa zhlboka nadýchla a snažila prehovoriť. "Ja.. Mám.. Mám z teba strach.. Bojím sa ťa." Povedala potichu. Príliš potichu, no Dante ju aj tak počul. Zamračil sa a klesol tvárou k Aubri. "Aj keď vyzerám ako monštrum, ktoré sa ťa chystá roztrhať, nikdy by som ti neublížil, Aubri." Povedal vážnym hlasom a tentokrát jej slzy zotrel jemnými bozkami. Tesáky pohotovo skryl. Pazúry sa mu rýchlo zasunuli a jeho oči boli opäť čierne. Jemným dotykom ju chytil za boky, aby ju udržal na mieste.

"Pozri sa na mňa." Povedal potichu. Jeho hlas znel inak. On sa cítil inak. Vedel, že to monštrum, ktoré sa v ňom skrývalo sa stiahlo späť. Bol šťastný, že aj jeho najhrozivejšie ja, chcelo mať Aubri v bezpečí. Aubri pomaly otvorila oči a pozrela pred seba. Znova jej do očí vtrhli slzy. No tentokrát od šťastia. Odtiahla sa od stromu a ihneď objala Danteho okolo krku. Odmietala ho pustiť a Dantemu sa to viac než len páčilo. Jeho ruky sa pevne ovinuli okolo jej štíhleho pása a pritiahli ju k sebe bližšie.

"Mrzí ma to, Aubri. Nechcel som ťa vystrašiť." Zamrmlal jej do vlasov a spokojne sa nadýchol jej vône. Cítil však, že niečo nie je v poriadku. "Celá sa trasieš, Aubri. Je ti zima a je to len kvôli mne." Zanadával a postavil ju na nohy. Odhrnul jej vlasy z tváre a zadíval sa jej do očí. "To nič nie je. Tvoja blízkosť ma zohrieva dostatočne." Milo sa naňho usmiala a pritúlila sa k nemu do objatia. Úžasom zatvoril oči. Bol viac než len šťastný. Držal vo svojom náručí všetko čo mu bolo drahé. Rozhodol sa, že jej čo najskôr musí povedať pravdu. No teraz sa musel sústrediť na prítomnosť.

"Aj tak ti ale niečo oblečiem." Povedal a na chvíľu ju pustil z objatia. Za ruku ju však držal stále. Prešiel k ruksaku, ktorý ležal neďaleko od nich a nahol sa k nemu. Na chvíľu musel Aubri pustiť úplne, čo sa nepáčilo ani jednému z nich. Vytiahol svoju čiernu košeľu a postavil sa pred Aubri. "Táto je moja najteplejšia. Mala by ťa aspoň trocha zohriať." Usmial sa na ňu širokým úsmevom, ktorý sa pri nej znova naučil používať a obliekol jej jeho košeľu. Spomenul si, ako ju obliekal keď bola zranená. Toto bolo tak veľmi odlišné. Teraz to robil s citom a starostlivosťou.

"Hotovo. Som rád, že ti je veľká. Aspoň ti bude teplejšie." Pobozkal ju na čelo a z tašky si vybral ďalšiu košeľu, ktorú si však tentokrát obliekol na seba. "Ďakujem, Dante. Naozaj ďakujem za všetko." Povedala Aubri a prišla bližšie k nemu. Jednou rukou ju objal okolo pása a druhou si dal na seba ruksak. Usmial sa. "Nemáš začo a teraz by sme sa mali konečne pohnúť. Nechcel by som riskovať ďalšie beztváre bytosti, ktoré ti chcú ublížiť. Ak by si nenamietala, rád by som v najbližšej dedine ostal na celý deň a noc." Povedal svoj plán a stále s rukou okolo nej sa začali posúvať. Držal ju okolo pliec a blízko seba. Bál sa, že by o ňu mohol prísť. "Znie to naozaj dobre. Bola by som ti vďačná, ak by sme ostali aj cez deň. Vieš, bolo by to naozaj fajn, oddýchnuť si a nebáť sa, či ti stále nie sú za zadkom." Potichu sa zasmiala. Jej tvár sa rozžiarila a Dante zmäkkol. Rýchlo zastal a dal jej sladký bozk na pery. Až potom bol ochotný pokračovať v ceste..