Dark Night ||Bloody Moon

Kapitola JEDENÁSTA

Dante už začínal byť nervózny. Aubri bola v jeho izbe už niekoľko hodín. Chodil hore dole po kuchyni a netrpezlivo čakal, kým sa mladá dievčina objaví v dverách. No neprichádzala a jemu dochádzala trpezlivosť. Snažil sa pravidelne dýchať, prečistiť si myseľ, dokonca si bol aj zabehnúť, aby nevybuchol a nevošiel k Aubri do izby. Chcel jej dopriať súkromie, aj keď vedel, že to robiť nemusel. Bol predsa Dante. No nejaká časť z neho mu to jednoducho zakázala. A preto stál v kuchyni s rukami vo vlasoch a vražedným pohľadom v očiach.

Aubri sa podarilo upokojiť až po niekoľkých hodinách. Cameron u nej vždy vyvolával príliš živelné pocity. Tak ako aj Dante, aj keď si tento fakt nechcela priznať. Do kuchyne odišla keď slnko začalo zapadať za hory. Nesmelo vošla do kuchyne. Hlavu mala sklonenú, z očí jej tiekli posledné slzy a jej ruky sa ju snažili ochrániť pred chladom, ktorý sa blížil k jej srdcu. Zastala necelý meter pred Dantem.

Dante bol prekvapený z toho, čo uvidel. Takú malú a zraniteľnú ju ešte nevidel. "Aubri?" Opýtal sa jej a ani nedýchal, keď k nemu zdvihla uplakanú tvár. Ihneď bol pri nej. Miloval svoju rýchlosť. Bolo to niečo, čo sa zišlo pri akejkoľvek situácii. Aubri iba opäť sklonila hlavu a pozrela sa na svoje bosé nohy. Dante tentokrát neváhal. Zdvihol svoju ruku a opatrne jej ju položil na líce. Pomaly zdvihol jej tvár k sebe a snažil sa nájsť pôvod jej bolesti.

"Dante?" Ozvala sa potichu. Menovaný sa k nej priblížil úplne a voľnou rukou ju k sebe pritiahol a objal. "Áno?" Odpovedal sotva počuteľne. "Urobíš pre mňa niečo?" Opýtala sa s pohľadom upreným na jeho temných, no nádherných očiach. "Čokoľvek." Vypadlo z neho bez premýšľania. Aubri sa zhlboka nadýchla. Takmer sa aj usmiala, no pri jej situácia to nebolo možné. "Keď ma zabiješ, urob to bolestivo a kruto." Povedala vyrovnaným hlasom.

Zaslúžim si trpieť.

Na mysli mala iba jednu jedinú myšlienku. Niečo, čo bolo pre ňu už roky dané. Bola s tou skutočnosťou zmierená už roky dopredu. Narozdiel od nej, Dante nebol na niečo také pripravený. Nečakal a ani si nikdy nemyslel, že by niečo také počul vyjsť z jej úst. No zrejme toho o nej nevedel dosť. Nič jej na to nepovedal. Nebol si istý, či by takýto sľub dokázal dodržať. Namiesto toho ju vzal na ruky a odniesol k sebe do izby. Položil ju na svoju posteľ a zahľadel sa na ňu. Malá a krehká. Nevinná, no búrlivá. Milá a tvrdohlavá.

Pozerala naňho prosebnými očami, ktorým nerozumel. Nevedel, že jej pohľad znamenal volanie o pomoc. Cítila sa zranená a zradená. Potrebovala niekoho, kto by bol pri nej a dokázal jej pomôcť. No Aubri nedovolila nikomu, aby sa k nej dostal.

Dante si povzdychol. "Nepozeraj tak na mňa. Naozaj neviem, čo ten tvoj pohľad znamená." Povedal frustrovane. Bol až pridlho bez ľudí. Aubri si zahryzla do pery a sadla si. Ani ona sama nevedela, čo presne chcela. Chcela iba pomoc a niekoho pri sebe. No nemohla mať nikoho blízko svojho srdca. Ale na druhej strane, potrebovala cítiť. A ona v tej chvíli bola ako v začarovanom kruhu.

"Ja..." Začala, no ihneď prestala. Čo mu išla povedať? Sama sa v tom nevyznala. Cítila frustráciu a nebola jediná. Dodala si odvahu a postavila sa. Dobre... Ja to zvládnem. Viem, čo chcem. Asi... Dodávala si v duchu odvahu a vykročila k nemu. "Dovoľ mi niečo vyskúšať." Povedala slabým hlasom. Jej krehkosť sa odrazila aj na ňom. Dante nevedel, čo chcela skúsiť, no prikývol.

Aubri prešla až úplne k nemu a pohľadom neopustila jeho temné oči. Zastala tesne pred ním. Ich hrude sa dotýkali, aj keď bol medzi nimi veľký výškový rozdiel. Natiahla ruky a chytila ho za líca. Postavila sa na špičky a zhlboka sa nadýchla. Jej srdce bilo ako o preteky a jej zreničky sa rozšírili. Dante už vedel, čo chcela urobiť a nebol si istý, či jej to má dovoliť.

Aubri zatvorila oči a priblížila sa k nemu ešte bližšie. Dante cítil jej dych na svojich perách a to ho donútilo k činom. Chytil ju za boky a pritiahol si ju na svoje telo až na doraz. Potom prevzal velenie on. Pozrel jej do očí, ktoré pri jeho dotyku otvorila a usmial sa. Skutočne sa na ňu usmial, nepredstieral to. Opätovala mu úsmev a privrela oči. Čakala, kým to Dante dotiahne dokonca. Jej odvaha povolila a Aubri mala čo robiť, aby neušla.

Dante ešte malú chvíľu hypnotizoval Aubriine pery. Nevedel, či robí dobre, no bolo neskoro. Pobozkal ju...