Dark Night ||Bloody Moon

Kapitola DRUHÁ

Lovec hneď ako počul výkrik, vyštartoval z lesa neďaleko pri dome, kde sa snažil uloviť nejaké zviera, aby dievča nabralo silu. Dýku si odložil a bežal domov. Nevedel, čo sa stalo, no jej krik bol naozaj bolestivý. Trhalo mu to uši. Nebolo preňho príjemné počúvať krik, oveľa radšej mal ticho. Alebo úplne iné výkriky. Toto však nebolo nič príjemné. Ani preňho a pre ňu už vôbec.

Rozrazil dvere, vošiel dnu a zbadal dievča v bolestnej agónii. Ihneď pribehol k nej a pritlačil jej drobné telo k matraci. Zamračil sa. Toto sa mu nepáčilo. Nebolo nič, čo by mohlo spôsobiť, aby mala tak veľké bolesti.

"Pokoj.." Povedal chrapľavým hlasom. Nebol zvyknutý rozprávať. Niežeby nerozprával vôbec. To nie... Iba nemal s kým hovoriť a keď áno, tak iba pár viet a to iba s jeho obeťami. To bola celá jeho komunikačná sieť. Jeho obete. Aj ona ňou bola. To nepoprie.

"No tak!" Zavrčal rozčúlene. Jednu rukou mal na jej zdravom ramene a druhu na jej nezranenej časti brucha. Strácal trpezlivosť. Vyliezol si za ňou do postele a sadol si na jej pás. Teraz sa iba ťažko mohla zdvihnúť. Keď nakoniec poslednýkrát zakričala, otvorila svoje oči. Lovec ostal v nemom šoku.

Tie oči! Preblesklo mu mysľou. Mala výrazné fialové oči. Ostrá fialová farba svietila v šere izby. Tie oči ho hypnotizovali. Nič zvláštnejšie nevidel. Takéto oči rozhodne ľudia nemali. To by vysvetľovalo to tetovanie a náhrdelník. Nebola človek. Iba si nemohol spomenúť, u akého druhu to už videl. Sú to predsa roky a roky.

Aubri sa iba pomaly vrátila naspäť. Bolesť ju takmer poslala do tmy. Ale lovec ju stihol zachytiť a vtiahnuť späť. Keď si všimla, kde sa nachádza a v akej pozícii, začala pociťovať paniku. Ihneď sa pod ním začala mykať, no prestala, keď pocítila svoje zranenia. Zakňučala bolesťou. Zahryzla si do pery a zatvorila oči. Snažila sa to predýchať.

Keď zatvorila oči, akoby sa prebral z tranzu. Bol predsa nebezpečný a skúsený lovec. Nemohol sa predsa nechať zlákať kvôli jej očiam. Hneval sa sám na seba. To dievča muselo zomrieť. Príliš ho rozptyľovali. Chcel ju zabiť, no z nejakého neznámeho dôvodu, mu to bolo proti srsti. Niekde v kútiku duše vedel, že ona je jediná, ktorá by ho mohla pochopiť. Jediná, ktorá by ho neodsudzovala. Zatriasol hlavou. Neznášal takéto myšlienky.

"Zlez to mňa." Povedala Aubri potichu a roztrasene, keď pootvorila oči. Vôbec sa jej nepáčilo, kde bola, s kým a za akých okolností. Preto naňho radšej ani nepozrela. Snažila sa vyzerať silne a nebojácne. Lovec sa zlomyselne uškrnul. "Čo ak nechcem?" Zdvihol obočie. V tejto pozícii mu bolo celkom dobre, narozdiel od Aubri. Roztrasene sa nádychla a dodala si odvahy. "Prosím." Zašepkala potichu a otočila hlavu na stranu. Cítila sa až príliš mizerne na to, aby mu vzdorovala, aj keď sa o to snažila. Bola vyčerpaná z behu a o zvyšku ani nehovoriac. Aubri si to vlastne... Ani nepamätala. Vnímala iba bolesť. Všetko okolo bolo zahmlené.

Lovec z nej chce-nechce zliezol a sadol si vedľa nej na posteľ. Nemenil od nej niekam ísť. Nie teraz, keď je hore. Nie potom, čo z ničoho nič kričala od bolesti. Mal podozrenie, že to nejako súvisí s tým neznámym tvorom. No nechcel robiť unáhlené závery. Možno jej bolesť malo na svedomí niečo úplne iné.

"Čo... Čo sa vlastne stalo?" Dostala nakoniec zo seba, keď nemohla nahmatať dôležité spomienky. Akoby tam ani neboli. Akoby v jej hlave niekto prehádzal všetky šuplíky s jej spomienkami a nechal jej tam iba neporiadok. A to ju iritovalo. Mala vo všetkom poriadok a prehľad. Všetko malo svoje miesto. Vždy mala presný plán, tak ako aj teraz. Ibaže nič z toho čo sa za posledný deň stalo, na ňom nebolo. A to ju nesmierne vytáčalo.

Lovec sa uškrnul. "Utekala si." Povedal, akoby to bola samozrejmosť, čo aj bola. Každá bytosť aspoň so štipkou zdravého rozumu, by sa pokúsila o útek. "To... To si pamätám. Utekala som pred..." Zarazila sa. Zamračila sa a pozrela hore, do jeho očí. "Pred tebou." Jej zreničky sa rozšírili. Dych sa jej zrýchlil a srdce jej bilo oveľa rýchlejšie. Rozpamätala si na jeden dôležitý detail. Naňho. "Áno. No skôr ako som si mohol vychutnať svoju večeru, objavilo sa tam červené svetlo. Niečo ťa napadlo a prekazilo mi to moje plány. Počas toho všetkého horelo, takže to krylo pach bytosti, ktorá to spôsobila a to červené svetlo mi znemožňovalo vidieť, tú bytosť. Musím uznať, že bola celkom.. Dobrá. No nie tak, ako ja. Stále som sa dokázal riadiť podľa teba, takže som sa dostal až k vám. Potom som tej bytosti odsekol ruky, teba chytil pred pádom, vzal sem, ošetril a išiel spať." Zhrnul jej celý včerajšok do krátkeho monológu a nezabudol pridať jeden tajuplný, nebezpečný no žiarivý úsmev, odhaľujúci jeho smrteľné tesáky.

Aubri nemohla dýchať. Ušla oddielu vojakov, ušla pred zničujúcou búrkou, ktorá dokázala zničiť mestá. Ušla pred tým, čo zužovalo jej rod, vyhla sa dokonca upáleniu. Dalo by sa povedať, že ušla aj tej bytosti, čo ju takmer včera večer zabila. No teraz ležala tu. U ďalšieho, ktorý ju chcel iba zabiť. Bola iba na začiatku svojej dlhej cesty a ona zlyhala. Dofrasa s tým všetkým! Bola naozaj nahnevaná a vystrašená. Jej hormóny a pocity sa búrili, narážali do seba, vytvárali blesky a hrozilo, že o malú chvíľu aj vybuchne.

"Čo chceš so mnou urobiť?" Opýtala sa ho rovno. Nemala dôvod vyhýbať sa dôležitej otázke a dúfať, že s ňou nemá žiadne zlé zámery. Lovec sa nebezpečne uškrnul. Naklonil sa k nej a prezrel si ju. Znova sa zastavil na jej očiach, ktoré v ňom vyvolávali zvláštny, preňho neznámy pocit. "Čo myslíš?" Naklonil hlavu na stranu, zahryzol si do pery a pozrel na jej odhalenú hruď, ktorú zakrývala iba tenká prikrývka. Aubri sa zamračila a nezranenou rukou si vytiahla perinu až k brade.

"Niečo, čo sa mi nebude páčiť." Odpovedala neurčito, no presne. "Pekná a ešte aj múdra. Ja mám ale šťastie." Povedal s úškrnom. Aubri sa už mračila úplne. Nepáčilo sa jej to. Ani omylom. Bol to psychopatycký vrah, ktorý ju naháňal po temnom lese. "Ak ťa to tak zaujíma, chystám sa ti vysať krv zo žil, najprv sa s tebou však vyspať a vytrhnúť ti srdce z tela. No to všetko bude predchádzať to, že si od teba vezmem tvoju nevinnú dušu. Oh.. A nakoniec zjem tvoje krásne drobné telo." Žiarivo sa usmial. Dúfal, že na nič nezabudol. A súdiac podľa jej výrazu tváre, by bolo jedno, ak by niečo zabudol. Toto kľudne stačilo na to, aby ju vystrašil už teraz. Ach... A keď to bude praktizovať. No, už len na to sa on tešil.