Dark Night ||Bloody Moon

Kapitola PÄTNÁSTA

"Neďaleko by mala byť dedina, v ktorej by sme mohli ostať cez noc." Povedal Dante Aubri. Na ceste už boli celý deň a Aubri už bola na konci so silami. Takmer si necítila svoje doráňané nohy, keď k nej prišli Danteho slová. Bola to pre ňu záchrana a nádej, ktorej sa chopila. "Skvelé. Už sa naozaj nemôžem dočkať, kedy si normálne sadnem. Stále si na mňa príliš rýchly." Priznala popravde. Dokázala chodiť celý deň, no jej tempom. Dante bol vysoký dobre vyvinutý chlap, ktorého kroky boli dvakrát tak dlhé ako Aubriine.

Dante sa zamračil. "Mala si povedať, aby som spomalil. Urobil by som to." Pozrel vedľa seba na drobné dievča. Mala sklonenú hlavu. Bolo jasné vidieť, ako bojovala s tým, aby do zmenenej dediny vôbec došla. Dante v duchu zastonal a na chvíľu zatvoril oči. Keď ich znova otvoril, postavil sa pred Aubri. Aubri sa naňho prekvapene pozrela a čakala, kým jej vysvetlí prečo stoja. Až neskoro si všimla úškrn, ktorý sa znenazdajky zjavil Dantemu na perách.

Chytil ju pod kolenami a chrbtom. Zdvihol ju. Aubri vykríkla. Nečakala, že to Dante urobí. Ihneď ho objala okolo krku. Keďže bol oproti nej chlap ako hora, objavila sa nebezpečne vysoko nad zemou. Skryla si hlavu v jeho hrudi. Nechcela to priznať, no mala strach z výšok. "Dante! Daj ma dole! Hneď!" Kričala mu do hrude a začala kopať nohami. Dante sa v duchu pobavene zasmial. Moje malé dievčatko má strach z výšok. Preblesklo mu hlavou. Náhle sa zarazil. Jeho? Potriasol hlavou. Je jeho. Raz bude mať všetko z nej. Už teraz sa nemôže dočkať tej čistej duše.

"Dante!" Znova vykríkla jeho meno. "Nemôže to byť až tak zlé, Aubri. Držím ťa pevne a nemám v pláne pustiť ťa." Povedal jej aby ju upokojil. Ak by sa s ňou rozprával, zabudla by na to, že ju drží a on sa dostane čo najskôr do dediny. "Je to tak zlé! Od mala sa bojím výšok! Je jedno akých. Nikomu neverím! Nikomu! A ty ma držíš na rukách! Videl si sa vôbec? Vieš, aký vysoký si?" Pozrela mu zamračene do očí. Musel sa usmiať, aj keď to už dlhé, naozaj dlhé roky nerobil.

Aubri bola jeho úsmevom prekvapená. Pozerala na jeho zvlnené pery s neskrývaným záujmom. Ešte ho nevidela usmievať sa. Stále mal na tvári prísny výraz, ktorý ju väčšinu času desil. No stačil jeden úsmev aby vedela, že sa jej jeho úsmevy páčia a že je v ňom skryté aspoň nejaké dobro. To vedomie ju potešilo. Usmiala sa tiež. Rozhodla sa, že urobí čokoľvek, aby tento úsmev mohla znova vidieť. Dante si všimol, ako naňho pozerá a usmieva sa. Úsmev na perách mu ihneď zamrzol a ich pohľady sa stretli.

"Sme blízko dediny." Povedal Dante a tým preťal nepríjemné ticho, ku ktorému sa rýchlo blížili. "Myslím, že zvládnem prejsť až do dediny sama." Povedala Aubri a snažila sa od neho dostať. Dante zavrčal. "Na tvojom mieste prestanem. O chvíľu sme pri bráne a bude podozrivé, keď sa mi budeš brániť." Povedal jej potichu pri uchu. Nemohol si byť istý, či ich teraz niekto nesleduje. Ak sa mali dostať na Mesačnú horu čo najskôr, muselo ísť všetko hladko a bez komplikácií. Aubri si povzdychla a ešte pevnejšie jo objala okolo krku. Jej strach z výšok bol vážny.

O malú chvíľu už stáli pred bránou do dediny. Slnko už dávno začalo zapadať. Dvere brány boli zatvorené, no Dante mal aj tak nádej, že ich vezmú dnu. Začínal ľutovať, že si vybudoval povesť najhoršej nočnej mory. Každá dedina v okolí sa bránila hrubými hradbami, cez ktoré by aj tak prešiel, no musel by sa prezradiť. Došiel až k bráne a zabúchal naň päsťou. Aubri pri tom stále držal a jedným okom sledoval, ako pomaly zaspáva.

Na bráne sa otvorilo malé okienko, z ktorého vykukli modré oči. "Čo tu robíte takto neskoro?!" Opýtal sa hrubý mužský hlas spoza brány. "Cestujeme a ako vidíte, moja snúbenica už ďalej nevládze. Chceli by sme sa tu v nejakom hostinci na noc ubytovať." Povedal Dante a iba dúfal, že mu to Aubri nezkazí. Mohla povedať, že si iba vymýšľa a všetko by sa pokazilo. A oni sa museli na noc niekam skryť. Nemohli si dovoliť, aby ich znova napadla príšera, ktorú už párkrát stretli. Nemohli si dovoliť, aby napadla Aubri.

Chlap za bránou presunul svoje oči na Aubri a zvažoval, či ich má pustiť dnu. On sám mal doma manželku a tri deti. Vedel, čo je to ochrana blízkych. A chlap pred ním sa zjavne snažil ochrániť jeho nastávajúcu. "Dobre. Pustím vás. Nabudúce ale choďte skôr. Nie každý by to pre vás urobil." Povedal modro oký chlap a zatvoril malé okienko. Hneď na to otvoril menšie dvere brány. Takto neskoro bolo riskantné otvárať celú bránu. Pokynul rukou, aby šli dnu. Hneď za nimi znova zatvoril menšie dvere brány a postavil sa do pozoru.

Dante s Aubri sa za ten čas vydali do útrob dediny s cieľom nájsť nejaký hostinec. "Tak snúbenica?" Opýtala sa Aubri a zdvihla jedno obočie. Dáte vedel, že sa bude pýtať. Povzdychol si a prikývol. "Ak by som povedal, že si priateľka, bolo by nevhodné byť s tebou takto blízko. Teraz sme len pár krokov od manželstva. Dajú nám spoločnú izbu a nebude ti až tak divné." Povedal Dante na vysvetlenie. Aubri sa zasmiala. "Dobre. Ja som sa len pýtala... Snúbenec." Zasmiala sa. Nikdy neverila, že by sa jedného dňa vydala. A práve teraz bola k tomu veľmi blízko. Aj keď iba akože.

"Tu je jeden hostinec. Pôjdeme dnu, no budeš čakať pri mne. Nikam hlavne nechoď. Rozumieš?" Opýtal sa jej a položil ju na zem. Aubri sa naňho pozrela jej veľkými fialovými očami. "Á-Áno." Zakoktala. Zatočilo sa jej v hlave, ako ju prudko položil na zem. Chytil jej tvár do dlaní. Jej veľké oči pozerali všade okolo. Dante sa zamračil. "Poď. Čím skôr pôjdeme, tým skôr si môžeš ľahnúť." Pohladil ju po vlasoch. Rukou sklzol na jej pás a pritiahol si ju k sebe. Vošli dnu.

Hneď si to namierili k baru. Aubri naťahovala krk, aby videla z hostinca čo najviac. Staré drevené stoly, pri ktorých sedeli muži s pohármi piva a nahlas rozprávali. Kde tu sa na Aubri a Danteho nejaký pozrel. Aubri bola tak zaujatá okolím, že si ani nevšimla, kedy stihol Dante vybaviť izbu na noc. "Poď Aubri." Povedal a chytil ju okolo pása. Nechcel aby si ju nikto všímal viac než bolo treba. Do izby museli ísť cez staré schodisko, ktoré za každým krokom zavŕzgalo. Ich izba bola tretia od konca chodby na pravej strane. Aj keď sa to nezdalo, hostinec bol pomerne veľký.

Dante otočil kľúčom v dverách a obaja vošli dnu. Izba bola menšia, no dostatočne veľká. V strede izby bola manželská posteľ, na ktorej budú obaja spať. Alebo skôr bude Aubri spať a Dante strážiť. Nepotreboval toľko spánku ako ľudia. "Môžeš sa zatiaľ umyť, ja prinesiem niečo pod zub. Rob v izbe čo len chceš, no neodchádzaj z nej." Povedal prísnym hlasom. Keď boli vybaviť izbu, cítil z tých chlapov značný záujem. Záujem, pri ktorom by na Aubri nebrali ohľad. Musel ju ochrániť. Aspoň to hovorilo jeho majetnícke ja. Aubri prikývla a usmiala sa naňho. Vedela, že keď si ľahne do tej postele, tak až do rána nevstane..