Dark Night ||Bloody Moon

Kapitola DVADSIATA ŠIESTA

,,Naozaj bolo nutné vyzbrojiť ma až tak? Mám na sebe toľko kovu, koľko vážim ja sama, ak dokonca nie viac!" Aubriina rozčúlená reakcia Danteho pobavila. Samozrejme, že on bol s jej výbavou nadmieru spokojný.

,,Áno, bolo to nutné." odpovedal pokojne, čo ešte viac podráždilo Aubri.

,,No to teda nie! Jedno mi povedz, Dante. Ak sa situácia vyvinie veľmi zle, ako s týmto všetkým ovešaným na sebe, preboha, budem utekať?!" Aubri na svoje slová rozhodila rukami až kov zarinčal. Na boku jej opasku visel stredne dlhý meč, ktorý jej padol do ruky ako uliatý. Na oboch stranách jej stehien jej viseli dýky v tvare polmesiaca. Aubri to nechcela priznať, no práve tie jej prirástli k srdcu. Veľmi ľahko sa jej s nimi manipulovalo a na jej prekvapenie si na ne zvykla až priveľmi rýchlo. Ďalším skvostom boli malé dýky z vonkajšej strany jej nôh, nenápadne ukryté v blízkosti jej členkov. Aby toho nebolo málo, rovnaké dýky mala aj za opaskom na chrbte a jednu ukrytú v ľavom rukáve jej košele.

Dante zastavil svoj krok a pozorne si ju obzrel. Ozbrojená mu prišla ešte viac príťažlivá. Jej nevinnosť a čistota boli obrnené kovom, ktorý dokázal vážne zraniť, či zabiť.

,,Hmm.. To mi vôbec nenapadlo. Teda.. Možno by si predsa len mohla niečo odložiť." uvažoval nahlas, vôbec si nevšímajúc Aubrin víťazný úsmev.

,,Perfektné." pabrblala Aubri a hneď zo seba zložila ťažký meč, ktorý bol pre ňu perfektný, no stále bol príliš ťažký a dlhý. Ako ďalšie prišli na rad dýky za opaskom, ktoré ju tlačili na chrbte. Zhodila ich na stôl. Hneď na to zdvihla svoju pravú nohu a položila ju na stoličku stojacu vedľa stola. Chystala sa rozopnúť púzdro, v ktorom sa ukrývala dýka. Dante bol však rýchlejší a chytil jej nohu do rúk skôr.

,,Nechaj to na mňa." pozrel sa jej do očí a potom svoj pohľad posunul na jej vystavenú nohu. Aubri sa z Danteho pohľadu zastavil dych. Pohľad naňho ju vedel stále rozčariť.

,,Dobre." roztrasene vydýchla. Za svoju reakciu by si najradšej jednu strelila. Nechcela pred ním priznať, ako veľmi je z neho namäkko.

Dante zdvihol svoje oči k Aubri a pozrel sa na ňu spoza mihalníc. Skôr než ju stihol varovať jeho úsmev, pustil sa do práce. Opatrne, akoby sa dotýkal krídel motýľa, posúval svoje dlane od chodidiel smerom nahor, kým nenatrafil na zapínanie opasku s dýkou. Akoby nacvičeným pohybom rozopol pracku a mučivo pomaly posúval púzdro s dýkou dolu po jej nohe. Nezabudol sa jej pri tom dotýkať a sledovať jej reakciu. Keď bol hotový, opatrne jej pokynul vymeniť nohy. Rovnakým spôsobom postupoval aj na jej ľavej nohe, kým ju nezbavil aj poslednej dýky.

Súhlasne zapriadol. Rukami tentokrát došiel až k jej pásu. Aubri vola nútená položiť nohu na zem. Mala pocit, že jej každú chvíľu vypovedia službu jej vlastné nohy. Dante jedným svižným pohybol odsunul stoličku a namiesto nej si k sebe pritiahol Aubri. S prudkým výdychom narazila do jeho hrude. Zdvihla k nemu hlavu a zadívala sa mu do jeho čiernych očí.

,,Myslím, že sa mi páči odzbrojovať ťa." vyhlásil potichu. Jeho dych ju zašteklil na tvári. Samozrejme že áno, pomyslela si. Dante ju dokázal odzbrojiť dvojakým spôsobom. Nie len ju zbaviť jej oblečenia či zbraní, dokázal ju odzbrojiť aj citovo. Stratila schopnosť reči a jasného uvažovania. Iba matne si spomínala na slová starenky, ktorú prednedávnom stretla. Vraj by mu nemala veriť. Ale páni. Ten jeho pohľad a úsmev!

Dante presne vedel, na čo Aubri myslí. Bol už dostatočne starý na to, aby si dokázal spojiť súvislosti. A z Aubriinho nevinného pohľadu priam sršala ženská túžba a zvedavosť. Bol pyšný na to, že to bol práve on, kto ju dokázal takto rozochvieť. A ak mal byť k sebe úprimný, sam na tom nebol inak. Toto malé stvorenie ho dokázalo úplne pohltiť. Nevedel sa jej nabažiť. Jej nevinný pohľad, úsmev, zvodná vôňa alebo jemný dotyk, pri ktorom mal vždy pocit, že ho bezbožne zbožňuje. Cítil sa s ňou tak, ako už veľmi dlhé roky nie.

Cítil sa nažive.

,,Na Mesačnú horu dôjdeme za pár dní a pätách máme čoraz viac beztvárich bytostí." prelomil ticho. Hneď ako to povedal, svoje slová oľutoval. Aubri sa z očí vytratil jas, ktorý ju tak veľmi robil živou. Odkašľala si a pomaly od neho odstúpila.

,,No, bohužiaľ to už tak vyzerá." zamrmlala odpoveď, nešťastná, že prerušil tak príjemnú chvíľu. Dante by si v tej chvíli najradšej prerazil dýkou hruď.

,,Mali by sme si oddýchnuť. A to najmä ty. Nevieme, čo nás na hore čaká a rozhodne nám to tie bytosti neuľahčia." pokračoval v začatej myšlienke.

,,To je fakt. Obávam sa však, že akokoľvek sa pripravíme, nebude to stačiť. Čokoľvek spravíme... A ak by sme to aj zvládli, pochybujem, že sa vrátime rovnakí. Ak sa vôbec vrátime." zahryzla si do pery. Nechcela byť takto pesimistická. Rozhodne nie. Lenže už od začiatku cesty vedela, že to nebude ľahké a poznala aj riziká, ktoré sú s jej cestou spojené. No čím viac jej záležalo na Dantem, tým viac sa desila cesty na vrch.

,,Máš pravdu." súhlasil s Aubri. ,,Nevieme, čo nás tam čaká. Nevieme ani len to, či sa vrátime. Preto... Preto proste urobím to, čo chcem. Čo chceme obaja." tentokrát nečakal na to, kým mu Aubri odpovie. Prešiel tie dva kroky, ktoré medzi nimi stihla spraviť a pobozkal ju.

Aubri v šoku na sekundu prestala dýchať. Hneď potom však prinútila svoje telo k pohybu a objala Danteho okolo krku. Tento bozk bol iný od tých ostatných. Nebolo tu nič jemné, či milé. Bol to bozk plný vášne, hladu a zúfalstva. Obaja nestačili s dychom. Danteho ruky si našli svoju cestu k Aubriinmu telu a postupne ju zbavoval aj ostatných zbraní. Keď už nemohla dýchať, presunul svoje pery cez kútik pier, bradu až na krk, kde sa zastavil. Nadýchol sa jej čírej ženskej vône a ďalej ju uctieval perami.

Aubri bola spočiatku nesvoja. Nikdy predtým nič podobné tomuto nezažila. Nebolo jej to však nepríjemné. Jeho bozky, jemné ťahanie jeho tesákov a jazyk, ju privádzali rozum. Spočiatku nevedela čo s rukami. Najprv mi ich zatínala to pliec a neskôr do vlasov. Jednou rukou mu prechádzala po hrudi a snažila sa k nemu dostať najbližšie ako len vedela.

Dante zdvihol hlavu a pozrel sa na zadýchanú Aubri. Jej telo bolo vláčne, pohľad mala zakalený túžbou a rukami mu znova drvila ramená. Miloval pohľad na roztúženú Aubri. Nielen že sa cítil nažive, cítil sa aj chcený a sám plný nenaplnenej túžby. Jediné na čo sa mohol sústrediť bola ona. Jej rýchly trhaný dych, vôňa a ženskosť ktorá ho tak lákala. Neváhal. Znova spojil ich pery a začal s ňou kráčať k posteli na druhej strane izby.

____
Venované všetkým, ktorí to s týmto príbehom ešte nevzdali 💙

Blue💙