Dark Night ||Bloody Moon

Kapitola PIATA

Aubri pocítila obrovskú úľavu, keď jej telo opustila bolesť. Hlavu si oprela o lovcove plece a zatvorila oči. Jednou rukou ho objala okolo krku a vydýchla. Aspoň na malú chvíľu zažila pocit bezpečia. Nebrala ohľad na to, že ju v rukách drží nemilosrdný lovec, ktorý ju mohol zabiť jedným pohybom ruky. Cítila sa naopak po dlhom čase chránená a v bezpečí. Ani lovec a ani neznáma bytosť sa v jej živote nikdy nemali objaviť. Aspoň taký bol jej plán. Ale osud mal zdá sa, iné plány. Plány, o ktorých ani jeden z nich nemohol ani len tušiť.

"Tá bytosť išla po tebe." Povedal lovec smerom k dievčine, ktorú držal na rukách. "Už to tak vyzerá.." Zamrmlala mu do krku. Lovec si povzdychol. "A nevieš náhodou, čo je zač a prečo po tebe ide?" Opýtal sa jej. Možno ona mala odpovede na otázky, ktoré ho trápili. "Ja... Neviem. Nevyzeral ako nič, čo poznám. A ani netuším, čo odo mňa môže chcieť.. Viem len, že.. Že ma to pekelne bolí. Vždy keď je blízko mňa alebo sa ma dotkne, idem omdlieť od bolesti. A vtedy, keď si mu prerezal krk a vrazil mu ruku do hrude... Ja.. Cítila som to. Tie ruky, keď si mu ich odtrhol už našťastie nie.." Povedala, čo si myslela. Vyzreralo to byť jediné najlogickejšie vysvetlenie a dokonca aj pravdivé.

Lovec sa zamračil. "Keď som mu tie ruky.. Odtrhol, bol som s ním už ďalej od teba. Aši preto si to necítila, ak cítiš bolesť zaňho. Nevieme, čím je, preto si niesom istý, či je to všetko vôbec... Možné." Povedal zamyslene a vošiel do domu. S jeho rýchlosťou to netrvalo dlho. Odišiel s ňou do kuchyne a posadil ju na stoličku. Pozeral, ako si úľavne vzdychla, keď už sedela a oprela sa. Oči mala privreté a pery pootvorené. Vyzerala príťažlivo, no to si lovec nechcel pripustiť. Nezáväzne si s niekým užiť a potom ju zabiť, to bral. Ale nechať ju potom žiť? Na to nebol zvyknutý. Ľahké devy k tomu nepočítal.

Potriasol hlavou a priniesol jej zeleninový šalát, ktorý už mal pripravený. Nevedel, čo zvykla jesť, preto jej pripravil niečo, čo by zjedol ktokoľvek. Položil misku s jedlom pred ňu na stôl a sadol si oproti nej.

Aubri na misku pozerala ako na niečo, čo ju malo zabiť. Nedôverčivo sa pozrela na lovca. "Ty.... Ty sa nehneváš?" Opýtala sa ho opatrne, aby ho náhodou nevyprovokovala. Ako sa hovorí, nedráždi hada bosou nohou. Lovec si prekrížil ruky na hrudi a oprel sa. Prezrel si jej nedôverčivú tvár a opatrné oči. Pomaly sa usmial.

"To netvrdím. Mala by si sa ale najesť, aby si nabrala stratenú silu. Pokiaľ viem, tá bytosť ti ublížila." Povedal s úškrnom. Aubri si zahryzla do pery a pozrela na šalát pred sebou. Nevedela, ako reagovať. Bolo to... Nečakané. A bohužiaľ mal pravdu. Pokiaľ nenaberie silu, neuzdraví sa. Lovec mal od Aubri naopak iné myšlienky. Jej nevinné gesto ako zahryznutie si do pery, v ňom vyvolalo túžbu. Túžbu zahryznúť sa do jej krku, ktorý mala odkrytý. Jej čierne vlasy mala prehodené na jednu stranu a jej fialové oči pozerali na misku.

Fascinovala ho. Aj keď si to iba veľmi nerád priznal. Jeho túžbu po krvi zrazu vystriedala iná, mužská túžba. Zreničky sa mu rozšírili a jeho vysunuté tesáky ho až boleli. Toto nebolo dobré. Nie preňho. Musel od nej odísť. Čo najrýchlejšie a čo najďalej. No na druhej strane ju nemohol nechať samú. Zaťal päste a frustrovane vydýchol.

Aubri sa zatiaľ pomaly pustila do šalátu, ktorý mala pred sebou. Chutil prekvapivo dobre. Celkom sa ukľudnila, no keby vedela na čo lovec myslel, zutekala by preč. Ďaleko ďaleko... Keď dojedla, pozrela na lovca, ktorý sedel oproti nej a uprene na ňu pozeral. "Uhm... Ako sa voláš?" Opýtala sa ho po chvíli ticha.

Lovca táto otázka zakončila. Viac než len to. Nevedel, čo odpovedať. On nemal meno. Možno niekedy dávno nejaké meno mal, ale teraz? Teraz už nie. Bolo na to jednoduché vysvetlenie. Nepamätal si ho. Nepamätal si, kým bol. Vedel iba, že niekedy dávno musel byť človekom. Aj keď ani to nemal isté.

Jeho druh bol na pokraji vyhyhutia. Bytosti, ktoré boli ako on, sa rozmnožovali buď priamo alebo nepriamo. Priamo bolo ako u každého človeka. Neprialo... Nepriamo bolo niečo iné. Nadprirodzená bytosť musela najprv osobu, ktorú chcela premeniť, zabiť. Až potom mohla pokračovať ďalej. Bolo potrebné dodať svoju krv do mŕtveho tela a následne mágiu, ktorú bytosť brala z iných bytostí alebo z prírody. Bol to nepríjemný bolestivý proces, ktorý trval aj tri dni. Nie vždy sa to podarilo. Nie každý mohol prežiť bolesť, ktorá ho mala zmeniť. A možno aj preto jeho druh vyhynul skôr, ako niekoho zo svojho druhu stretol. Vedel, že ten, čo ho premenil zahynul niekoľko hodín predtým než sa prebudil. Bolo to to jediné, čo vedel. Jeho spomienky sa neviazali na nič. Nepamätal si kto bol, kde žil, nepamätal si nič zo svojho života. Ostal mu iba list, ktorý napísal v rýchlosti a svojou krvou ten, čo ho premenil.

Niekoľko stovák rokov mu trvalo, kým prišiel na to, čím bol. No nikdy neprišiel na to, kým bol. Svoje meno nevedel, nikto mu žiadne nedal. Vedel len, že bol posledný. Posledný Witter. Žil už tisíce rokov a nikdy sa ho nikto neopýtal, ako sa volá.

Až doteraz.

"Nemám meno." Odpovedal, keď už si Aubri myslela, že neodpovie. Prekvapene zažmurkala. "Ako že nemáš? Veď každý má predsa meno."  Nechápavo sa zamračila. Nechcelo sa jej veriť, že nemal meno. "Nemám. Nepamätám si, ako som sa volal. Keď ťa niekto premení na to, čím som ja, stratíš spomienky na všetko. Úplne všetko. Po mojej premene mi meno nemal ani len kto dať. Takže... Som bez mena." Povedal, pokrčil plecami a bolo mu jedno, že o sebe mohol prezradiť viac, ako bolo prípustné.

"Aha.." Dostala Aubri zo seba a pozrela na svoje ruky, ktoré mala položené na svojich nohách. Keď sa trocha pohla aby sa lepšie usadila, skryvila tvár do bolestnej grimasy. Bola príliš unavená a hladná, aby si všímala svoje zranenie na bruchu. Bolo oveľa jednoduchšie predstierať, že žiadne nemá, potom, ako zažila bolesť spôsobenú neznámou bytosťou. Potrebovala by vymeniť obväz. No neodvážila sa lovca opýtať už na nič.

Lovec si však všimol jej bolestný výraz  rovnako dobre, ako cítil jej krv, presakujúcu cez obväz. Postavil sa a prešiel k nej. "Poď. Ošetrím ti to ešte raz." Povedal a podal jej ruku, ktorú Aubri vďačne prijala. Postavila sa oproti nemu a pozrela mu do temných očí. Bola od neho o dosť nižšia, no to nebol hlavný dôvod, prečo jej naháňal strach. Jeho povesť bola omnoho desivejšia.

Pomohol jej dôjsť k nemu do izby, odkiaľ predtým ušla. Zastali pri posteli. Aubri si držala ruku na bruchu a snažila sa sústrediť na niečo iné, než je bolesť. Lovec sa postavil oproti nej. Pustil jej ruku a chytil lem jeho košele, ktorú mala Aubri na sebe. Ihneď naňho vystrašene pozrela, čomu sa on musel zasmiať.

"Pokoj.." Zamrmlal a pretiahol jej košeľu cez hlavu. Odhodil ju na zem a potom sa otočil k lekárničke. Vzal odtiaľ čistý obväz, handričku, ktorou jej očistí rany a dezinfekciu. Mal po ruke aj ihlu a niť, ale dúfal, že to použiť nebude musieť. Kľakol si pred ňu na zem a prezrel si ju. Chytil obväz, ktorý mala Aubri na sebe a roztrhol ho. Aubri sa ho ihneď chytila za plecia a sykla od bolesti. Dufala, že lovec skončí svoju prácu čo najrýchlejšie.

"Ako sa voláš ty?" Opýtal sa jej, aj keď vedel, že robí chybu. No musel jej pozornosť niečím odpútať. "Som Aubri." Povedala potichu, hryzúc si do pery, aby nevykríkla. Dezinfekcia poriadne štípala. "Aubri." Zopakoval po nej. Páčilo sa mu, ako znelo, keď ho vyslovil. Aj on by mal rád nejaké meno. No nemohol s tým urobiť nič. On si meno nevyberie sám. To by nebolo ono. Meno by mal od niekoho dostať. Nevedel ako, no jedno vedel určite. Ak mu Aubri nedá meno, potom mu meno nedá už nikto.