Dark Night ||Bloody Moon

Kapitola DEVIATA

Domom sa ozvala hlasná rana. Aubri na zem nechtiac pustila krištáľovú vázu, ktorá s rachotom dopadla na zem a jej kúsky sa rozpŕchli po celej kuchyni. Chvíľu iba stála na mieste a neveriacky pozerala, akú spúšť to spravila. Dante bol preč už celkom dlhú chvíľu, preto sa rozhodla, že mu jeho dom nejako skrášli. Vybrala sa von z domu natrhať zopár žiarivých kvetín. V dome ich nechal ležať na stole, zatiaľ čo ona hľadala nejakú vázu. Našla ju až v podkroví, kam musela vyliezť rebríkom. Iba veľmi ťažko zniesla vázu dole. Vtedy ju nerozbila, no teraz, keď v nej mala aj vodu... Skončila váza rozbitá na tisíce malých kúskov.

Hneď ako sa Aubri prebrala zo šoku, ktorý ju zasiahol, pustila sa do hľadania metly, ktorou by to mohla rýchlo upratať. Nanešťastie žiadnu metlu nenašla. Aubri si bola istá, že metla bude v podkroví, no tam už znova liezť nebude. Začala veľké kusy krištáľu zbierať rukou. Musela to stihnúť skôr ako sem vráti Dante. Sám jej predsa povedal, že ak niečo urobí, ublíži jej. A to nechcela. Nielenže ešte stále nemala zahojené predchádzajúce zranenia, no teraz, keď sa musela dostať na Mesačnú horu, potrebovala byť v čo najlepšej kondícii a v zdravom fyzickom stave. Nevedela, čo mala od Mesačnej hory čakať. Kolovali sa o nej rôzne príbehy. Aubri však nevedela, čomu veriť. Príbehov bolo toľko a tak veľmi sa rozchádzali, že iba ťažko zneli pravdivo.

"Čo bolo na mojich slovách tak nezrozumiteľné?" Opýtal sa Dante, ktorý znenazdajky vošiel do miestnosti. Aubri od úľaku tlmene vykríkla a krištáľ sa jej zaryl hlboko do ľavej dlane. Nečakala ho. Aspoň nie práve teraz. Pootvorila pery, ale nič jej z úst nevyšlo. Iba naňho nemo pozerala. Dante prešiel k stolu a zostal pohľadom na kvetoch. Zdvihol obočie a položil truhlicu na stoličku. "Jasne som vravel, že odtiaľ nemáš odchádzať." Povedal kľudne.

"Nie! Vravel si, že sa nemám pokúsiť utiecť! To je rozdiel!" Aubri ihneď reagovala. Možno jej ublíži za vázu, no nenechá si ublížiť za to, že si nepamätá, čo povedal. Dante pokrútil hlavou. "Myslel som, že je to dosť jasné." Povedal ľadovo pokojným hlasom, až sa Aubri po tele rozbehli zimomriavky. Pomaly sa postavila a pozrela na zem. Sledovala tú spúšť, ktorú spravila. Krištáľ, voda a jej krv. Jej srdce bilo stále rýchlejšie a rýchlejšie. Nadvihla ruky a pozrela na ne. Nemala som sa nikdy pokúšať urobiť mu radosť. Myšlienka jej prebehla mysľou.

"Prepáč." Šepla potichu, s hlavou sklonenou k zemi. Dante sa otočil a pozrel na Aubri. Predtým ju videl v odraze na okne. Prišla mu až príliš skľúčená. Prišiel k nej a za bradu jej zdvihol hlavu. Aubri mu najprv uhýbala očami, no potom sa ich pohľady stretli. Dante mal oči čierne ako noc. Aubri mala zasa oči ako fialky. Svetlá fialová farba robila jej oči nezvyčajné a pre Danteho lákavé.

Aubri jeho temný pohľad neudržala a sklonila oči k zemi. Príliš sa bála toho, čo sa jej chystal urobiť. Nechcela dať na sebe nič poznať, no Dante z nej aj tak vycítil strach. Tak ako u každého. Vždy vedel, keď sa ho niekto bál. Vždy to cítil a nie vždy mu to bolo príjemné. Pozeral sa na drobné dievča, ktoré sa iba ťažko ubránilo triaške. Spustil svoju ruku a druhú zdvihol. Chytil ju za plecia a rukami prešiel až nad lakte. Aubri sa rozšírili zreničky strachom.

Zatlačil na ňu a posunul ju k stolu, o ktorý ju oprel. Cestou dával pozor na rozbitú vázu, ktorá bola na zemi. Prešiel cez jej ruky a zastal na zápästiach. Otočil jej dlane hore, smerom k jeho tvári. Povzdychol si. Znova jej ošetrí rany. "Počkaj tu." Povedal bez akejkoľvek emócií a vydal sa po obväz a dezinfekciu. Keď sa vrátil, našiel stáť Aubri na rovnakom mieste, ibaže so slzami na lícach. Zamračil sa. Nevedel, prečo plakala. Vlastne preňho bola záhadná celá.

Položil veci na stôl hneď vedľa nej a zdvihol jej hlavu hore. Jej smutné oči mu pozreli do tváre. Bez slova jej zotrel slzy a posadil na stôl. Takto to preňho bude oveľa jednoduchšie. Postavil sa medzi jej nohy a chytil jej pravú ruku, na ktorej mala iba malé škrabance. Tie stačilo iba očistiť a prejsť dezinfekciou. Jej druhá ruka, však na tom bola horšie. Musel z nej vybrať malé kúsky krištáľu, ktoré bolo ťažké vybrať. Celú dlaň jej potom vydezinfikoval a následne obviazal obväzom.

"Hotovo. Nabudúce si ale dávaj pozor. Stačí, že sa ťa pokúša zabiť tá čierna príšera." Povedal do ticha. Aubri naňho prekvapene pozrela. "Ty... Ty sa nehneváš, že som tú vázu rozbila?" Nechápavo naňho pozrela. Dante sa mimovoľne pousmial. "Hnevám sa skôr na to, že si si ublížila." Povedal popravde. "Mohla si skončiť horšie. Alebo vôbec. Nemal som ťa nechávať samú, keď sa po vonku potuluje.." Nedopovedal. Ostal zarazene stáť a pozerať na malé dievča, ktoré ho znenazdajky objalo.

Aburi nikdy nepocítila, aby sa o ňu niekto bál, robil si starosti alebo jej ošetrili jej rany. Nikto sa o ňu nezaujímal, kým neostala posledná, ktorá dokázala prežiť cestu na Mesačnú horu. Dovtedy si ju nikto ani nevšímal. Rodičov nemala. Žila sama a potulovala sa ulicami jej mestečka už dlhé roky. Nemala stály domov. Žila na ulici, ľudia sa jej vyhýbali a opovrhovali ňou. Už dlho nepocítila priateľský dotyk, či nepočula milé slová. A Dante bol k nej za posledné dni milší a priateľskejší, než všetci ľudia, ktorých poznala celý svoj život.

"Ehm.." Dostal zo seba Dante. Nevedel, čo robiť. Váhal, no nakoniec svoje ruky obmotal okolo Aubri. "Ďakujem." Zašepkala mu do hrude. Dante nevedel, za čo ďakuje. No Aubri vedela. Ďakovala mu za všetko čo pre ňu urobil a urobí. Vedela, že mu aj tak raz dá všetko čo má. No dovtedy mu bude vďačná za to, aký k nej bol.

Pomaly ju pohladil po vlasoch a odtiahol ju od seba. "Priniesol som ti tie veci. Všetko by malo byť v truhlici, aj keď neviem, čo presne v nej je. Malo by to vraj pomôcť. Ja to tu zatiaľ upracem a ty ju môžeš otvoriť." Odtiahol sa od nej úplne. Pomohol jej na zem a odišiel do podkrovia po metlu. Aubri zatiaľ prešla k truhlici a kľakla si pred ňu. Prešla prstom po uzávere a zamračila sa. "Uhm.. Dante? Máš od toho kľúč, však?" Opýtala sa a pohľad upierala na čiernu truhlicu so zlatým vzorom. Dante zastal v pohybe. "Do frasa!" Zaklial. "Nie. Kľúč nemám."