Milujem ho? Vtedy som si všetko uvedomila. Bez neho niesom nič. Ako by mohlo byť slnko bez oblohy? Kvet bez stonky? Človek bez vzduchu? Žila som v bubline, myslela som si že život prežijem v samote. Napokon prišiel ON Možno není taký aký sa zdá? No...
*Uhol- Neznámy* Kráčam po nemocničných chodbách, táto nemocničná vôňa je mi už známa, hľadám izbu číslo 101. Odkedy Erika mala autonehodu pred rokom ju chodievam navštevovať. Jej zdravotný stav sa čím ďalej tým viac zhoršuje a nepreberá sa z kómy. Keď som prechádzal okolo izby 97, videl som ako nejaké dievča hysterický plače a volá nejakého Travisa. Rozbúchalo sa mi srdce. Začala sa dusiť, nejaká sestrička pribehla do jej izby. To dievča poznám... pred pár mesiacmi som ju zachránil pred nejakými typmi na ulici, možno je to náhoda. Nasadil som si kapucňu a išiel som ďalej. Pred izbou číslo 101 stál lekár. „Vy ste Gilbern?“ Spýtal sa ma doktor. Prikývol som. „Je mi ľúto.“ Povedal a odstúpil.
🔥Viola🔥 Už to tu ďalej nevydržím. Som tu sama, Niku som poslala preč. V tejto izbe je strašne ticho, pozerám sa na strop. Je toto všetko možné? Doktori mi stále nič nevysvetlili a ja stále žijem s tým že neviem čo sa kedy stalo a čo sa deje. Rozplakala som sa. Chýbajú mi všetci. Ako sa mohlo stať že v jednom okamihu som stratila všetko? Už teraz viem že som ťa milovala Travis. „Travis“ Nariekala som. Po tvári mi stekajú prúdy sĺz. Začala som sa dusiť, do izby pribehla sestrička. „To nesmiete, máte astmu. Môžete sa dusiť pri plači.“ V jednom okamihu som sa zadívala na dvere. Pri dverách sa myhol tieň, nejaká osoba ktorá si práve na seba dávala kapucňu. Sestrička somnou komunikovala no ja som pozerala na to miesto ,kde bola tá osoba, teraz už prázdne.
~Na druhý deň~ „Takže vy mi tvrdíte že som mala autonehodu a bola som mesiac v kóme? A ako mi chcete vysvetliť to že som mala iný život?“ Podpichla som nervózne doktora. „Váš mozog si vytvoril za ten mesiac iný životný príbeh a vy ste si dovtedy mysleli že to bol váš naozajstný život. Verte mi, po tej autonehode a tomu šoku je to tak.“ „A ako to že všetkých ľudí ktorý tam v mojom živote boli som poznala a môj priateľ neexistuje?“ Dnes poslali ku mňe psychológa. „Pravdepodobne si váš mozog vytvoril osobu ktorá spĺňa vaše predstavy o vašom partnerovi, a preto by bol v tom prípade vymyslený. Ďalšia možnosť je že toho človeka ste naozaj pred komou a nehodou poznali a zapáčil sa vám. Váš mozog to pravdepodobne po tej nehode využil a vy ste upadla do bezvedomia a neskôr do kómy.“ Všetko čo som sa ho pýtala si starostlivo zapisoval. „Kedy ma prepustia?“ Spýtala som sa napokon. Poobzerala som sa po izbe. Vôbec sa mi tu nepáči, cítim sa tu sama. A ja sa bojím samoty. „Este tu zostanete pár dní a prepustia vás. Teraz by ste si mali vyhľadať nejakých príbuzných alebo známych aby vám pomohli sa rozpamätať život na ktorý ste zabudla. Život pred komou.“ Odzdravil sa a odišiel.
Hodnú chvíľu som pozerala na infuziu. Počítala som koľko kvapiek odkvapka za minútu. Začalo pršať. Po chvíli sa z dažďa stala búrka. Sestrička prišla za mnou, vypla mi televízor, dala mi lieky a popriala dobrú noc. Nevedela som zaspať, dlho som rozmýšľala. Toto všetko sa mi nezdá skutočne. V živote by som si netipla že by sa toto stálo. Začali biť blesky. Schulila som sa do klbka, dávajúc pozor na hadičky od infuzki. Predstavila som si že Travis leží pri mňe. Ako prvý krát, keď som ho o to požiadala. Chýbaš mi Travis. Už mi zostala len nádej že ťa znovu nájdem. Po líci sa mi prechádzala slza, nie hocijaká slza, bola to slza v ktorej boli uložené všetky pocity z môjho "vymysleného" života.
Hoppla! Dieses Bild entspricht nicht unseren inhaltlichen Richtlinien. Um mit dem Veröffentlichen fortfahren zu können, entferne es bitte oder lade ein anderes Bild hoch.
