Beside you (Sk)

Kapitola 59

Keď som vyšla z tríedy, bola som nervozná a Klára si to na obede všimla. „Tak spusti." Prisadol si k nám Kile. „Čo mám spustiť Kile?" Nechápala som. „No celú hodinu vy dve ste niečo rozoberali." Usmial sa na Kláru. „Nič, môj bratranec ju pozval na rande." Odvetí a zatiaľ čo krája kurča. „Aký bratranec?" „Počkať aké rande?" Obaja to vyslovime naraz. „To není rande Klára, vravela som ti že ho sotva poznám." „Počkať.. nechodíš ty náhodou so Shawnom Gilbernom? Dnes som trochu mimo prepačte." Pozrie sa na obe. „Už niesú spolu." Povie Klára. Obaja sa na ňu naraz pozrieme. „To ty ako vieš?" Povieme zasa naraz. „No celá škola to vie... Vieš odrazu ťa už nenosí do školy a nevídajú vás spolu." Povedala akoby len tak mimochodom. „Aha." Povieme znovu naraz spolu s Kilom. „Kile prestaň!"Pozriem sa a rozosmejem. „Čo? Ja za to nemôžem!" Obhaji sa. „A páči sa ti... ten jej bratranec?" Spýta sa. „No musím uznať že to je kus..." Povie Klára. „Klára... no tak..." „Dobre budem už ticho." Zasmeje sa a Kile sa pozrie na mňa. „Neviem ale nechcem nikoho... je mi dobré sama takže od toho moc nečakám." Poviem. Obaja sa na mňa pozerajú a Klára s plnými ústami vyhlasi: „Pozri sa... idete na kávu... vtedy zistíš či sa ti páči." Povie. „Počkaj Klára... je to pre ňu všetko ešte čerstve... netlač na ňu." Povie Kile. „Kile nechceš mi náhodou naznačiť že chceš môjho bratranca?" Spýta sa Klára a pozrú si navzajom do očí. „Nie, ja chcem teba." Povie a obaja stíchnu. Oh... no toto som nečakala. Okolo nás prevladlo pratrápne ticho a Klára celá zružovela, nehovoriac o tom že Kile vyzeral ako uvarená chilli paprička. „Okej ľudia.. ja radšej idem na tú kávu." Rýchlo som sa pobrala preč a nechala im súkromie. Keď som odchádzala z jedalne tak som sa ešte raz pozrela ich smerom. Kile sedel vedľa Kláry a obaja pozerali na dlážku. Pfí ha... lutujem ich. Zamierila som k skrínke a potom k východu. Tam som ho zbadala, v bielej košeli a rifliach ma čakal. Celá som znervoznela a cestou k nemu som si mrmlala aká som hlúpa že som prijala to pozvanie na kávu. „Ahoj." Pozdravil sa prvý. „Ahoj." Odzdravila som sa mu. Bez toho aby som si to uvedomila mi zobral škoľskú tašku a dal si ju na plecia. „Poď ideme." Usmial sa. „Ah.. ďakujem." V tej chvíli som mala pocit že na mieste vybuchnem rychlejšie ako dynamit. Rozmyšlala som ako asi to vyzerá v očiach druhých. Odprevadil ma k bielému autu vedľa parkoviska a otvoril mi dvere spolujazdca. „Ďakujem." Po chvíli obišiel auto a nasadol. Zapol radio a spýtal sa ma..."Tak zostávame pri tej káve?" Spýtal sa. „Jasné." Usmiala som sa. V tej chvíli som videla ako Klára a Kile odchádzajú spolu zo školy. Zrak mi padol na ich prepletené ruky, musela som sa usmiať. „Moja sesternica je tvoja spolužiačka?" Spýta sa, lebo si všimol kam pozerám. „Ano. Je naozaj milá." Poviem. „Milá? Pfu no to by som na ňu nepovedal... je to veľmi ukecané stvorenie." Jemné sa zasmeje. „Počkať!" Zľaknem sa. „Zabudla som že musím ísť za psom..." Spánikarím. „To je v pohode zastavíme sa tam. Kde byvaš?" Spýta sa ma. Pozerám naňho... je kľudný... presný opak mňa. „Na Prvohradskej 31...ešte raz prepáč." Ani neviem prečo som mu povedala s takou lahkosťou kde bývam.. za normalných okolností by som to nepovedala. Pozriem naňho. „Nemaš sa za čo ospravedľnovať." Usmeje sa a naštartuje. Pozerám sa von oknom, som strašné nervozná až žmolím lem sukňe. „Ako bolo v škole?" Spýta sa ma. Rozmyšľam čo mu na to odpoviem. Za normalných okolností by som káždemu povedala dobre... „No bol to zaujamvý deň." Usmejem sa. „V čom?" Spýta sa ma. Zrak mi zablúdil na jeho ruku. Šoferuje ľavou kde ma hodinky. Skúmala som jeho ruku, prvé čo som si všimla boli žili a vyrazný biceps. Po chvíli som sa prebrala. „No... ako sa zdá tvoja sesternica si dnes našla frajera... ja som dostala jednotku z matiky... pozval si ma na kávu..." Pokusím sa o jemné zasmiatie. „Tá jednotka z matiky je zvláštná?" Zasmeje sa. „No nestáva sa mi to každý deň." Usmejem sa. O chvílu dorazíme na miesto. „Tak a sme tu." Vypne motor.

Najdivnejšie na tomto všetkom je asi to že som bola v aute s cudzým človekom... vlastne až taký cudzí není.. je to aj Klárin bratranec nemala by som sa bať. Stojíme pred domom, zatiaľ čo ja otvarám dvere. „Poď ďalej." Poviem. Och ... nespoznavám samu seba... ja som ho pozvala dovnútra. Otvorím dvere od chodby a zazriem ako Olga žehlí prádlo. Znehybnem. Počkať! Ona má nočnú dnes takže je doma! „Ahoj..." Zdvihne zrak na nás. Zreničky sa jej rozširia... pozerá z jedneho na druheho. „...-te." Spravím nejakú divnú grimasu v ktorej jej naznačujem nech sa správa normálne. „Dobrý deň.. teší ma vy ste..." Usmeje sa a podá Olge ruku. „Moja mama." Poviem. Keď to Olga započuje tak sa zatvarí divne. Mám pocit že o chvílu sa rozplače. „A ty si?" Radšej zmenila temu. Och toto je trápne... on je... čo? „Kamarát." Poviem skôr ako si Olga stihne vytvoriť v hlave môj a Gabrielov životný príbeh o tom ako sme sa spoznali. „Ako ste sa spoznali?" Spýta sa odrazu. A je to tu... „V autobuse... vaša dcéra... no ona nemala zrovna najlepšiu náladu... a tak" Prerušila som ho. „Pomohol mi s taškami." Nechcela som aby počula že som plakala.. mám pocit že to Gabriel pochopil hneď ako som ho prerušila. „Oha.. a ja som sa bla že džentlemeni už neexístuju." Zasmiala sa a pobrala sa dožehliť ostatok oblečenia. Gabriel vošiel somnou do izby. S Olgou sme sa dohodli že ju, keď budem v škole, vyvenčí. Psík znovu spal. Gabriel sa sklonil a poškrabkal ju. Pomaličky sa zobudila a hneď začala vrtieť tučným chvostikom. Zobrala som ju do náručia a spoločne sme zišli dole a šlí von. Malú som pustila na zem a zostala som tam s Gabrielom len tak stáť. „Už si jej dala meno?" Spýta sa ma. „Po pravde nie... snažím sa no neviem jej nejaké vybrať." Pozerám na malú ako skočila do kaluže. Pribehla som k nej a zobrala ju odtial lebo začala kňučať. „Tak a môžem ju doma čistiť." Zasmejem sa. „Čo tak Lessie?" Povie napokon Gabriel. „Lessie?" (čítaj Lessi) „Mám pocit že jej to pristane." Usmeje sa. „Ale ak sa ti nepáči tak vyber iné mňa len napadlo..." „To je v poriadku." Usmejem sa. Ešte chvílu sme tam len tak stáli a potom som zobrala malú dovnútra. Gabriel ma počkal na schodoch pred izbou. „Neboj prídem a postarám sa o teba Lessie." Pohladkam ju a dam ju na pelech. Zavriem dvere a uvedomím si že Gabriel to pravdepodobné počul lebo sa usmieval od ucha k uchu. „Čo?" Zasmejem sa. „Nič. Poďme."