Beside you (Sk)

🔹 Kapitola 17🔹

Keď mi Marko otvoril dvere domu, hneď som utekala do izby za mamou.
Travis ma nasledoval.
„Zlatko." Mama sa usmiala.
Keď som ju videla, zovrelo mi srdce.
Schudla, má veľké kruhy pod očami.
„Kto to je?" Spýtala sa po chvíli.
Rozbúchalo sa mi srdce.
Čo jej poviem? Travisa ľúbim ale... predsa som mu povedala že sme iba kamaráti... rozbúchalo sa mi srdce.
„Môj priateľ." Travis sa mykol keď som to povedala. Radšej som sa neotočila jeho smerom.
Mama nevládala na to nejako reagovať, keby je zdravá tak určite by mi zavarila že nemám myslieť na chalanov lebo mám iba pätnásť a že ona v mojom veku bla bla bla...
„Teši ma. Travis." Travis sa k nej natiahol a stisol jej ruku.
„Vyzeraš byť dobrý chalan." Mama rozprávala pomaly.
„Bol tu už doktor? Odkedy ti je takto?" Spýtala som sa jej.
„Ano doktor tu už bol, dnes večer prídu po mňa a dajú ma do nemocnice. Zlatko to už je dlho, len časom sa to začalo zhoršovať. Po tvojej babke som zdedila ..." Dopovedala meno nejakej choroby, nejaké komplikované slovo ktoré si neviem zapamätať.
„Prečo si mi nič nepovedala?" Plačem.
„Nechcela som ťa tým zaťažovať. Už tu dlho nebudem. Z tohto není úniku." Zaslzelo jej oko.
„Mami! Nehovor tak!“
„Je to tak Viola. Musíme to prijať.“ Povedala.
Odišla som z izby. Je mi zle. Toto nemôže byť pravda. Nikdy by som si ani zo srandy nepomyslela že mama je chorá a k tomu tak vážne.
Šla som do obývačky a tam som si sadla na gauč, Travis si sadol tiež.
„Nerozumiem tomu.“ Plačem.
Objal ma.
„Bude dobre.“ Hladkal ma.
Marko vošiel do miestnosti.
„Ani ja tomu nerozumiem.“ Sadol si do kresla.
„Hovorila mi...“ Musela som sa nadýchnuť.
„Hovorila mi že ...“ Sekala som.
„Pomaly.“ Znovu ma pohladkal.
„Že tu nebude dlho.“ Vzlykam.
Marko si povzdychol.
„Pýtal som sa doktora. Mama ti neklame. Preto sme nikdy nevideli babku, aj ona zomrela mladá kvôli tomu.“ Keď to povedal akoby ma dikou boďol.
Nechala som Travisa a Marka samých v obývačke a išla som znovu za mamou.
„Mami.“ Chytila som ju za ruku.
„Prepač.“ Dodala som.
„Za čo?“
„Odišla som na internát.“
„To nevadí. Je to v poriadku. Kým som tu ... povedz čo ti leží na srdiečku.“
„Môžem?“
Prikývla.
„Mami... videla si toho chalana nie? Myslím Travisa?“
Znovu prikývla.
„Ja viem že som mladá, ale pociťujem k nemu hlboké pocity. Som si aj istá toho že to není len teenedžerské poblaznenie. Ale bojím sa toho že bude očakávať priveľa odomňa. Necítim sa pripravená...“ Pozrela som sa na ňu. Pozorne ma počúvala.
„Veď vieš čo. Proste ja to ešte nechcem. Po pravde netúžim po tom. Ale on po tom asi túži a ja neviem čo mám robiť. Proste bojím sa že keď mu poviem že to nechcem a neplánujeme to vôbec zatiaľ.. tak ma nebude už chcieť.“ Povzdychla som si.
„Zlatko... ťažko sa prijíma ako generáciami ide dopredu, ja v pätnástich som sa hrala s bábikami.“ Povzdychla si.
„Ale ak ťa naozaj miluje, tak si počká aj pár rokov. Bude s tebou aj keď bude po tom túžiť. Ale iba ak ťa naozaj miluje.“ Dodala.
„Ale keď ja neviem mami. On je... proste viem že nebol nikdy zviknuty to nedostať keď chcel. Ale máš pravdu, ak ma miluje tak pochopí.“ Povzdychla som si.
Mama sa usmiala.
„Mami vieš že Nika chodí s Markom nie?“ Spýtala som sa.
Prikývla.
„Marko sa veľmi zmenil odkedy je s ňou. Je to veľmi dobré dievča.“ Povedala.

Večer prišli po mamu a odviezli ju.
Travis išiel za tetou Melissou pre motorku.
Keď prišiel zobral ma do nemocnice.

Dní plinuli a všetok môj čas som trávila v izbe s mamou, dokým jedného dňa, keď som si šla k automatu pre kávu, prišiel za mnou doktor.
„Je mi ľúto.“ Povedal.
Rozbúchalo sa mi srdce.
„Čože?“ Nechápala som. Aj keď moje podvedomie vykrikovalo.
„To není možné. Veď som si šla iba po kávu!“ Skrikla som.
„Mrzí ma to.“ Odišiel.
Keď som sa vrátila k izbe 53 tak mama bola prikrytá a niesli ju preč.
Travis behal z opačnej chodby až ku mňe.
„Čo sa sta...“ Nedokončil vetu lebo videl ako mamu vedú preč.
Otočil si ma a celou silou ma objal.
Plačem. Nemám silu ho ani objať, iba on ma stíska až príliš silno.