Mafian's LOVE

Nenávisť

"BUM." V tú chvíľu som spadla na zem. Myslela som si že som zomrela. "Sisaaaaaaaaa." Začula som Sebastiánov hlas. Cítila som nenávisť. Ako som ležala na zemi celá zem bola od krvi. Pozrela som sa okolo a v kaluži krvi ležal môj ocko. Vtedy som si uvedomila čo sa vlastne stalo. Po všetkých tých rokoch som bola s ním len päť minút, LEN PÄŤ MINÚT. Po všetky tie roky. V sebe som cítila hnev a smútok. Pozrela som sa na ruky a v očiach sa mi zahmlelo. Všetko bolo od krvi. Cítila som ako ma Sebastián na zemi objímal."už je dobre už je dobre." Povedal. Vtedy som vybuchla. Odstrčila som ho od seba skoro spadol a začala som naňho vrieskať takým hlasným hlasom ako ešte nikdy. " AKOŽE JE DOBRE? VEĎ TO BOL MÔJ OTEC KTORÉHO SOM NEVIDELA OD DETSTVA A VY STE HO TU PO CELÚ TÚ DOBU IBA MUČILI! ČO STE ZAČ DO RITI ?! VŠETKÝCH VÁS NENÁVIDÍM. A HNEĎ NA MIESTE MA MÔŽETE KĽUDNE AJ ZABIŤ PRETOŽE JA ŽIŤ S VAMI NEBUDEM!!!!" Videla som zhrozený výraz na Sebastiánovej tvári. Nevedela som ako sa mám cítiť. Z jednej strany som ho nenávidela a z druhej milovala. " "Sisa." Povedal . " "TICHO, NECHCEM OD TERAZ OD TEBA NIČ POČUŤ ANI POZRIEŤ SA NA TEBA NEMÔŽEM." Odvrátila som od neho zrak. "Nevedel som že že to bol tvoj otec." "ALE TO NATOM NIČ NEMENÍ DO RITI." stále som vrieskala. Kľakla som si k môjmu ockovi na zem a začala som plakať. Všetci sa na mňa pozerali. Dokonca aj Domča a Laura. Jedine na nich som sa dokázala usmiať. Počkať ako Laura vedela že sem prišla Domča? Ale teraz som to neriešila. Postavila som sa. Nevedela som čo a kde mám ísť. Bála som sa. Po prvý krát som sa bála Sebastiána. Zožieralo ma to.
"Chcem ísť domov ." Povedala som a pozrela som sa naňho. "Sisa môžeš ísť ,nebudem ťa tu držať ako vo vezení." Povedal. Myslela som že ma len tak nepustí. Vybrala som sa k čiernej limuzíne a čakala na šoféra. Ani som sa na Sebastiána nepozrela. Ale kútikom oka som videla jeho zúfalú postavu. Ešte som ho tak nikdy nevidela. Nastúpila som do limuzíny a išla som domov. Tešila som sa že budem opäť s mamkou ale bolo mi zle z toho že nebudem so Sebastiánom. Ale neviem či by som mu odpustila. Ako som prišla domov uvidela som mamku variť obed. Ako ma videla všetko nechala a v plači sa ku mne rozbehla. Objímali sme sa a plakala mi v náručí. "Ako si sa sem dostala azda si utiekla?" " Neboj mami dobrovoľne ma Sebastián pustil." Keď som vyslovila jeho meno zabolelo ma pri srdci. Z hlboka som sa nadýchla. "To je už jedno hlavne že si doma." Povedala. "O chvíľu bude obed."
"A ako sa ti tam bývalo a prečo ťa len tak pustil domov nechcel zato nič?" Príliš veľa otázok. Cítila som ako mi ide vybuchnúť hlava. "Mami prepáč ale idem si ľahnúť. Bolí ma hlava." "Dobre ,dobre sa vyspi." Povedala a dala mi pusu na čelo. Prišla som do izby. Porozhliadala som sa
a všetko bolo také isté ako predtým. Ľahla som si na posteľ a začala som rozmýšľať o Laure a Domči, ockovi a hlavne či sa ešte niekedy so Sebastiánom uvidíme.
Uvidí Sisa ešte niekedy Sebastiána? A ak áno ako sa bude k nemu správať.? Ako zareaguje na Lauru a Domču keď na druhý deň pôjde do školy? Dozviete sa v nasledujúcej kapitole.