Ilúzia (Dokončené)

Minulosť

Keď Adam odišiel, oprela som sa o dvere a pozerala sa na Aidena. ,,Je to pravda?" Ozval sa do ticha  jeho hlas a ja som sa zasmiala. ,,Takže mu veríš." ,, Neviem čo si mám myslieť." ,,Tak ver mne, nič z toho čo povedal nie je pravda." Hlesla som.  ,,Naozaj?" ,,Prečo mi neveríš? "Opýtala som sa a  bála sa odpovede. Bála som sa toho že si to nenechá vysvetliť a jeho mienka o mne klesne na nulu. Aj keď podľa toho ako sa chová a tvári je jasné, že verí jeho slovám.  ,,Ja ti neviem. Nehrali si hru s Blackwoodom? Neopantala si ho a neodkopla ho keď si sa zabavila? Podľa toho čo teraz hovoril Adam, jemu si spravila to isté, len sa pobaviť a odkopnúť. " ,, To nieje pravda!" Skríkla som a snažila sa neplakať.  ,,Nie? A čo to potom je, krutá realita? " Opýtal sa posmešne a ja som cítila ako sa mi po lícach kotúľajú slzy. ,,Aiden." Fňukla som. ,,Vieš čo daj mi pokoj, nechce sa mi ťa počúvať.. Nechce sa mi počúvať tie tvoje rozprávky. Daj mi pokoj a ži si svoj život." Povedal a prešiel okolo mňa. Následne opustil dom a ja som tu ostala sama. 

No a to je všetko k tak peknému ráno. Ako tak som sa došuchotala do kuchyne kde som  otvorila chladničku a vybrala z nej fľašu bourbonu. Nutne som sa potrebovala napiť. Priložila som si flašu k ústam a rovno z nej sa napila. Načo špiniť pohár. 

Sadla som si na stoličku a v hlave sa mi premietali Aidnové slová. ...ži si svoj život...

Do konca nášho pobytu tu, ostávajú 4 dni. ,,Kašlať na to. Teta, to pochopí."  Povedala som a vybrala sa do izby. Zo skrine som si vytiahla kufor a na posteli ho otvorila.  Postupne som do neho začala ukladať všetky veci. Nezostanem tu ani o sekundu dlhšie.. Nedokážem to. Mám si žiť svoj život, tak si ho teda aj budem žiť. Poobzerala som sa po izbe či tu niečo ešte ostalo no nič moje som nevidela.  S povzdychom som sa ešte premiestnila do kúpeľne kde som si vzala kozmetiku a zaniesla si kufor pri dvere. 

Kým som sa balila som si stihla vybaviť aj letenku domov a na moje šťastie,  o tri hod mi letí lietadlo a mne sa ušlo miesto. 

Bude mi to tu chýbať, pomyslela som si keď som sa obúvala. A Aiden? Všimne si moju neprítomnosť? Bude sa o mňa báť alebo mu to bude jedno?  Predsa len nemôžem odísť len tak. S hlasným nadávaním som vzala pero a papier a napísala som všetko čo som chcela. Keď ma odmietol počúvať, hádam si to aspoň prečíta. Papier som  prehla na polovicu a nechala ho viditeľne položený na stole. Ešte som naň napísala jeho meno a bolo hotovo.
So slzami v očiach som vzala kufor do ruky a bez ďalšieho otáčania sa som opustila dom.

Aiden 

 Prehnal som to. Uvedomil som si to hneď ako som opustil dom, no som príliš tvrdohlavý aby som sa hneď vrátil. Namiesto toho som šiel do parku kde som v pokoji rozmýšľal. Mal som ju vypočuť. Ona taká nie je a ani nikdy nebola. Predsa to viem, tak prečo som jej povedal to čo som povedal?! Nadával som si. Musím to napraviť. Rýchlo som sa postavil a vybral sa domov. No v treťom kroku som sa zastavil a vybral sa opačným smerom. Musím jej niečo kúpiť.

***
S kyticou ruží som si odomykal dvere. Potichu som vstúpil dnu a vybral sa do kuchyne pre šampanské. Mám to celé premyslené. Dnes to bude krásny deň. Ruže som si položil na stôl no potom si si všimol preložený papier s mojím menom.  So stiahnutým žalúdkom som ho vzial a otvoril a keď som si všimol jej písmo, ostalo mi zle.

Milý Aiden. Nie, to neznie dobre a drahý je zas moc prehnané...
Stark! 

Keďže si si ma nechcel vypočuť tak ti to aspoň napíšem. A ktovie, možno to píšem úplne zbytočne a ty to ani nebudeš čítať, načo aj,však? Aby si sa dozvedel ďalšie klamstvá? No ak to predsa len čítaš tak mal by si vedieť, že to čo sa nachádza v tomto liste nevie nik. Nikdy som to nikomu nepovedala, nemala som na to silu. Bolo príliš bolestivé o tom hovoriť tak som si to nechala pre seba. No aby som bolo presnejšia. Ide o moju minulosť. O to prečo som sa stala takou akou som.