Ilúzia (Dokončené)

Bolí to

Ospravedlňujem sa,že som dlho nepridala novú časť no mám nejaké zdravotné problémy a nemôžem sa ich zbaviť. A keďže ma bolí celý človek nemám chuť na nič a nedá sa mi ani písať. Hádam to ešte niekto číta :) 

Zaplatila som taxikárovi a s ťažkým pocitom som sa vybrala do domu. Potichu som si otvorila dvere a kufor som položila pri schody. Z obývačky som počula nejaké hlasy tak som sa tam vybrala.  No keď som si všimla kto u nás je, radšej by som sem ani nechodila. 

,,Mackenzie?!" Zvolala mama keď si ma všimla a hneď sa ku mne rozbehla. ,,Ahoj mami." ,,Čo tu robíš zlatko, nemali ste sa vrátiť až o 4 dni? " Opýtala sa a pozrela sa na Starkovho otca. ,,Mali sme sa, no ja som prišla už dnes." Hlesla som, pretože som nemala silu na nič.,,Aiden?" Ozval sa hlas jeho otca a ja som sa na neho pozrela. ,,Ten tam ešte ostal. Len- len ja som sa musela už vrátiť." Povedala som a on chápavo prikývol. ,,Čo urobil?"Opýtal sa a ja som na neho vyvalila oči. ,,Ale no Mackie, predsa svojho syna poznám, musel niečo spraviť." ,,Prepáčte, ale nechcem sa o tom, o ňom baviť." Šepla som načo on chápavo prikývol. ,,Ak ma ospravedlníte, rada by som  šla do izby." ,,Samozrejme srdiečko, choď si oddýchnuť, potom za tebou prídem." Povedala mama a ja som sa bez váhania vybrala do izby. 

Kufre som odložila bokom a zvalila sa do postele. Ako sa to mohlo všetko tak pokaziť?  V jednu chvíľu sa človek cíti ako najšťastnejší na svete no a o pár minút sa to všetko pokazí a ja si aj oči môžem vyplakať. Prečo sa to muselo stať práve mne? Myslela som si,že po tom všetkom čo sa stalo mi bude veriť,no nie. On si uverí Adamovi ktorého pozná len chvíľu ako mne, čo sa poznáme dlho a po tom všetkom čo sme spolu zažili...

,,Zlatko si v poriadku?" Opýtala sa mama a vstúpila do izby. ,,Áno." Zamrmlala som do vankúša a posadila sa. ,,Naozaj?" ,,Nie." Hlesla som. ,,Zlatko čo sa tam stalo,že si prišla skôr." ,,Všetko." Vzlykla som. ,,Chceš sa o tom porozprávať?" ,,Milujem ho. To sa stalo." ,, Vieš, že som to aj čakala? Medzi vami to vždy iskrilo no vy ste si to nevšímali. " ,,Mamííí. " ,,Ale no tak,však to nie je nič,za čo by si sa mala hanbiť. Čo sa tam stalo?" ,,Pohádali sme sa a on uveril niekomu koho ani nepozná než aby si ma vypočul a uveril mne. Nemohla som tam viac zostať." ,,Zlatko moje, a bolo to tak zlé?" ,,Bolo. Mami, veľmi to bolí." Vzlykla som. ,,Bude to dobré." ,,A kedy? Nedokážem na neho prestať myslieť, v kuse mám pred sebou všetko to čo sme spolu zažili." ,,Mackie, niečo ti dám, ak chceš prečítaj si to ak nie nechaj to tak. Len chcem aby si vedela že s láskou to je ťažké. Ani ja s tvojím otcom som to nemala ružové. Zo začiatku sme sa nenávideli a pozri sa ako sme skončili."Usmiala sa, pohladkala ma po vlasoch a opustila moju izbu.

Pozrela som sa na knižku v mojich rukách a vzdychla si. Toto mi má akože pomôcť? No aj tak som ju otvorila a uvidela som mamine písmo.

Zas. Zase sa to stalo. Kráčala som po chodbe a on do mňa vrazil. Mala som chuť mu niečo povedať, konečne sa mu postaviť no znovu som bola ticho a len si pozbierala veci a čo najrýchlejšie sa pobrala preč.

  Dnes to bolo divné. Jake ma zavolal si sadnúť k ním v autobuse a ja som si sadla. Všetci na mňa pozerali ako na zjavenie, aj som sa tak cítila. Bojím sa, že sa to dozvie on.

Pomôže mi zmena výzoru k zmene mojej osobe? Nový účes, oblečenie, make-up. Som nový človek?

Dnes ma v kuse pozoroval. No najväčší šok bol to,že ma pobozkal. Čo sa to deje??!

Kristepane, však ja ho milujem.

Začal sa správať milšie. Je za tým niečo viac?

Čítala som riadky v zošite a neverila vlastným očiam. Toto mama prežívala na strednej? Nikdy by som nepovedala, že naši mali takýto začiatok vzťahu. Pretočila som pár stránok a čítala som ďalej.

Povedal mi,že ma miluje. Neviem čo mám robiť. Je mi s ním úžasne, no má to naozaj šancu, či sa mi to len sníva?

Sebastián, moja láska, ktorú si on nezaslúži. Kvôli nemu som na dne.

Chcem začať žiť bez neho. Ublížil mi najviac ako sa dalo.Už ma nebaví na otázku či som v poriadku odpovedať áno, pretože to nie je pravda.

Zavrela som zošit a postavila sa z postele. Zišla som dole s nádejou že nájdem maminu, no nikde som ju nevidela. No na chodbe som sa zrazila s ocinom. ,,Mackie? Ty tu čo robíš?" ,,Bývam?"  Zasmiala som sa. ,,To áno, ale nemala si prísť až o nejaké tri dni?" ,,Mala, no vyskytlo sa pár udalostí a prišla som skôr. Prekážam ti tu?" ,,Nie, som rád,že ťa vidím." ,,No veď za to, nevidel si maminu?" ,,Pred chvíľou išla do roboty. Potrebuješ niečo?" ,,Ani nie, idem sa prejsť dobre?" ,,Dobre, kedy sa asi tak vrátiš?" ,,Neviem, podľa toho kam až zájdem." Zasmiala som sa a opustila dom.

Dva mesiace sú dlha doba a  ja som rada,že som konečne doma. Nech bolo v Paríži akokoľvek dobre, domov je domov. Prechádzala som sa ulicami a prešla som okolo Tarinho domu. Asi by som jej mala dať vedieť,že som doma,inak mi to neodpustí. No dnes nie, napíšem jej zajtra. Dnes chcem byť sama, nepodstupovať žiadny výsluch.

Naproti som si všimla menšiu kaviareň a vybrala som sa tam. Vstúpila som dnu a oviala ma vôňa kávy a koláčikov. Sadla som si k stolu pri okne a rozhodovala sa čo si dám.  ,,Donesiem niečo?" Ozval sa pri mne hlas a ja som sa pozrela tým smerom. ,,Simon, ahoj. Poprosím jedno karamelové latté a čokoládový muffin."  ,,Mack, dlho som ťa tu nevidel." ,,Bola som odcestovaná, no dnes som sa vrátila." Usmiala som sa na neho. Simon je brat mojej spolužiačky Lily, no on je narozdiel od jeho sestry normálny. ,,Tak vitaj doma. Hneď ti to donesiem." Povedal a už ho nebolo.  Je to milý chalan.

Vzdychla som a zapozerala sa von oknom. Nikdy som si neuvedomovala ako je tu pekne. Ktovie čo robí on. Nie!! Stop! Týmto smerom sa mi myšlienky nesmú uberať. Pokiaľ na neho chcem zabudnúť nesmiem na neho každú chvíľu myslieť.  ,,Nech sa páči, dúfam,že bude chutiť." Objavil sa pri mne Simon. ,,Ďakujem pekne." Usmiala som sa ne neho no to sa on už vracal naspäť k práci.

Poobzerala som sa po kaviarni a zrak mi padol na dvojicu v zadnom boxe. Nevidela som im do tváre no vyzerali šťastne. No keď sa ta baba otočia, musela som sa zasmiať. Bola to akurát Lily, Simonova sestra. Žeby konečne našla niekoho kto by jej vyhovoval? No aj tak úprimne ľutujem toho chalana. 

Pokrútila som hlavou a napila sa zo svojho Latté. Pomaly som  si odtrhávala z muffina no zrak mi znovu padol na stôl kde sedela Lily. Práve sa bozkávali. No keď sa od seba odtiahli a ja som zbadala kto je ten chalan, skoro som sa zadusila. Kývla som sa Simona nech príde ku mne. ,,Potrebuješ niečo?" ,,Zaplatím." Hlesla som a modlila sa aby som nezačala revať. Simon predomňa položil účet ktorý som rýchlo zaplatila a čo najnenápadnejšie sa pokúsila odpustiť kaviareň. Úspešne.

No so slzami som tak úspešná nebola. Pomaly mi stekali dole tvárou a ja som nemala silu ich utrieť. Posledný krát som sa otočila na kaviareň, k oknu kde sedeli oni dvaja no to som robiť nemala. Akurát sa pozeral von oknom a keď si ma všimol, vytreštil oči. 

Smutne som sa usmiala, potriasla hlavou a vybrala sa domov. Uvedomila som si jednu vec. Mamina mala šťastný koniec. No to neznamená, že ho musím mať aj ja. Môj koniec nadišiel práve teraz. Stratila som ho a vlastne, ja som ho ani nikdy nemala. Nikdy mi nepatril.

Kráčala som ulicou domov a ignorovala som všetky tie pohľady. Netrápili ma. Boli mi ukradnuté. Tak ako bolo ukradnuté aj moje srdce. Toto je koniec. Nemá zmysel sa viac trápiť. 

Potriasla som hlavou a snažila sa vyhnať obraz bozkávajúceho páru z mysle.

Snažila som sa zabudnúť na obraz Lily a jeho.

Chcela som vymazať obraz Lily bozkávajucu jeho.
Bozkávajúcu Aidena Starka.