Ilúzia (Dokončené)

Zmena plánu

Všetkým nedočkavým prajem príjemné čítanie :D 

,,Dobré ránko." Usmial sa na mňa Aiden keď som vkročila ráno do kuchyne. ,,Bré ."Odpovedala som napoly so zívnutím. ,,Niekto si tu dnes prispal." Zasmial sa. ,,Tak nejako som sa nemohla prinútiť vstať z tej postele. " 

Od toho ako mi zazvonil budík som si povedala, že ešte 5 minút no nakoniec z toho bola pol hodina,čiže dnes nebudú žiadne veľké úpravy do práce. Vlasy som si len prečesala a nechala voľne padať a obliekla som si čiernu sukňu s béžovým svetríkom a obula k tomu tenisky. Tak nejako sa mi nechcelo vymýšľať nejaké zložité kombinácie na oblečenie a vzala som to prvé čo mi prišlo pod ruku.

Posadila som sa za stôl a predo mnou pristál tanier s lievancami a kávou. Zbožne som sa na to kukala až sa Aiden musel zasmiať. ,,Čoo? Na toto by som si vedela zvyknúť." Povedala som zasnene stále sledujúc to božské jedlo. ,,Tvoje prianie je mi rozkazom. Len neviem či to tak dobre bude aj chutiť." ,,To sa dá rýchlo zistiť." Povedala som a pustila sa do lievancov. Dala som si len jedno sústo a už som zatvárala oči nad tou lahodnou  chuťou ktorá sa mi rozplývala na jazyku. ,,Dobré?" Opýtal sa s nádejou v hlase a ja som pokrútila hlavou že nie. ,, Nie sú dobre, sú totižto božskéééé." Zakričala som a mimovoľne bez toho aby som si uvedomila čo robím som priskočila k nemu, silno ho objala a dala mu pusu na líce. 

,,Prepáč." Povedala som a odstúpila som od neho.,,To je v poriadku,len ak nechceme prísť neskoro na kliniku tak by si si mala švihnúť." Povedal a ukázal na moje raňajky. Len som prikývla a pustila sa do nich.

,,Môžme ísť." Zakričala som na neho keď som dopila aj posledný dúšok kávy.,,Akurát včas." Len som mu vyplazila jazyk načo sa on zasmial. Zobral kľúče od auta čo sme si tu prenajali aby sme nemuseli v kuse chodiť niekam peši a vyrazili smer práca.

,,Inak vieš o tom,že sme tu už mesiac? Už len jeden a vraciame sa domov." Prehodil do ticha Aiden. ,,Viem." Až príliš bolestne som si uvedomovala,že tento čas čo sme tu začal neuveriteľne rýchlo plynúť. Za posledný mesiac sa stalo tak veľa vecí,že sa až bojím návratu domov.

Bude to ako predtým alebo to ostane tak ako to je teraz? Mám strach,že sa opäť staneme tými ľuďmi čo sme boli pred tým než sme sem prišli. Že budeme Prizeová a Stark.Za ten mesiac čo sme tu sme sa neuveriteľne zblížili,čo by som si v živote nebola pomyslela. Ale je to tak. Stalo saa pár situácii a tak nejako sa z nás stali kamaráti. Kto by to bol povedal. Zasmiala som sa v duchu.

,,Nad čím premýšľaš?" Opýtal sa ma. ,,Nad tým,že sme tu mesiac a stále žijeme, nezbúrali sme dom ani sme nič strašné nevyviedli a prešli sme aj prvou kontrolou." ,,Máš pravdu a poviem ti že tak nejako sa mi tomu ani nechce veriť. Pozri sa na nás Mackie. Sedíme spolu v aute a ešte sme nenabúrali. Ty máš rozpustené vlasy, smeješ sa a užívaš si život. Ja som na tom rovnako až a tie vlasy, no je nám dobre."  ,,Možno mi to tu aj bude chýbať." Priznala som sa. ,,To hej, no teraz hlavu hore, ešte máme mesiac na to aby sme do tohto dali maximum a aby na nás doma boli pyšní. Netreba sa už teraz utápať v smútku." Zasmial sa a šťuchol ma do boku. Len som pokrútila hlavou a všimla si že už sme pri klinike. 

Vystúpila som z auta a pozorovala som okolie. Panoval tu celkom ruch čiže dnes budeme mať dosť práce. ,,Mali by sme si pohnúť, je dosť možné,že nás budú potrebovať." Prehodila som len tak. ,,Všimol som si, inak Mackie, mal by som taký návrh .. no a.. ehm, než za tým začneš hľadať čokoľvek iné je to len kamarátske pozvanie, no a tak chcel by som sa ťa spýtať či by sme dnes neskočili niekam na večeru, vieš.. ehm.. osláviť polku nášho trestu za úspešnú." Povedal nesmelo na čom sa mi chcelo smiať no prinútila som sa ostať vážna. ,,Budem rada, aj tak sa mi dnes nechce nič variť." Usmiala som sa. ,,Výborne,čiže keď končíme o pol ôsmej, mohli by sme ísť rovno po práci?" ,,No neviem či som práve nejak dobre oblečená." ,,Neblázni, pristane ti to a zas, som to len ja a nie nejaká smotánka. " Zasmiali sme sa. ,,Neviem či s vami môžem súhlasiť pán Stark, keďže obaja vieme, v akom spoločenskom rebríčku sa pohybujete." ,, A čo vy slečna Prizeová, netvárte sa,že ste o niečo menej. Sme na rovnakej úrovni." Pokračoval v mojej hre. ,, Dobre dostal si ma, tak po práci pri aute." Usmiala som sa a konečne sme sa vybrali do vnútra kliniky.

Cestou na recepciu som rozmýšľala či je to vlastne dobrý nápad a nedívala sa pred seba až som do niekoho narazila. Neudržala som váhu a nebyť ruky ktorá ma včas zachytila by som sa momentálne váľala na zemi. ,,Prepáč!" Vyhŕkla som a kukla sa na dotyčnú osobu. No a tak nejako som skoro na ten zadok padla znovu. 

,,Mackie?!"
,,Alex?" Ozvali sme sa naraz na čom sme sa aj zasmiali.

,,Nemyslel som,že ťa ešte niekedy stretnem." ,,Čo tu robíš? " ,,Kamarát mal nehodu tak som ho bol pozrieť, a ty?" ,, Tak nejak tu pracujem." Za mnou sa ozvalo zakašľanie a ja som sa otočila na mračiaceho sa Aidena. ,,Vy dvaja sa poznáte, však?" ,,Stark." ,,Blackwood." Kývli hlavou a navzájom sa vraždili pohľadmi. ,,No my by sme už mali ísť, Mackie?" ,, Uhm, jasné, prepáč Alex ale práca volá." Usmiala som sa na neho. ,,Mackie?"  Otočila som sa na Alexa a venovala mu pozornosť. ,,Tak mi napadlo, zajtra odlietam na týždeň do štátov, tak reku či by si dnes večer so mnou niekam neskočila?" Opýtal sa. Chcela som odpovedať,že pôjdem rada, no v tom sa objavila myšlienka na to,že na dnes som sa už dohodla s Aidenom. A keďže nechcem pokaziť naše kamarátstvo nebudem riskovať.  ,,Prepáč Alex,ale na dnes už niečo mám." Milo som sa na neho usmiala. ,,Aha."

,, To je v pohode, len choď, zabav sa." Ozval sa Aiden. Neveriaco som sa na neho pozrela. Tak nejako som neverila tomu,že práve on niečo také povedal. Videla som ako mu záležala na mojej odpovedi keď sa ma to pýtal a teraz ma sám prehovára o tom aby som šla s iným? Čo sa to s ním porobilo? ,,Ale-" ,,Nie to je v pohode." ,,Super! Tak prídem po teba, ešte ti zavolám." Povedal a kým som to stihla vstrebať tak už bol preč. 

,,Prečo si to spravil?" Opýtala som sa ho keď sme už boli pri šatni. ,,Pozval ťa, nemala si dôvod odmietnuť." ,,Ani teba, predsa sme sa dohodli na dnešnej oslavnej večeri." ,,Videl som že si sa nevedela rozhodnúť,chcela si ísť no nechcela si ma sklamať. Tak som ti to len uľahčil. No to že si mu povedala nie a uprednostnila mňa ma potešilo. Ale sme spolu každý deň, neublíži ak vynecháme jednu večeru. A predsa len si ju kedykoľvek môžme vynahradiť." Žmurkol na mňa a stratil sa mužskej šatni.

Naozaj by som radšej šla von s Alexom ako s Aidenom? Chcem si nahovoriť,že áno ale niečo vo mne mi vraví že to tak nieje.  Tešila som sa,že si spravíme príjemný večer a on to pokazil. Nie že by som mu to dávala za vinu,to nie. Spravil to len pre moje dobro, veril,že viac Uprednostním Alexa pred ním samým. No tak nejako sa chlapec mýlil.