Ilúzia (Dokončené)

O-on.. on z-zomrel!

Som tu zaaas tak ako som sľúbila :D :D :D  Veroncek_Ka :D 

Síce ma štípala ruka, síce som mala zničené srdce a síce som cítila,že mi každú chvíľu budú tiecť slzy no aj tak som sa posadila a usmiala sa na neho. ,,Vieš Stark a v tomto je rozdiel medzi nami. Ja sa nevyspím len tak s hocikým na počkanie. A aj keď si myslíš,že by som sa s tebou vyspala zatiaľ čo by som chodila s Alexom, mýliš sa. Predsa len keby si sa trocha zaujímal vedel by si niečo čo ti teraz uniká. Rozmýšľaš čo to je? Ale no ták zas tu svoju prázdnu hlavu tak veľmi nezaťažuj, počula som že v takýchto prípadoch rozmýšľanie bolí.  No to je už niečo iné Stark. Ide o to, že aj keby som bola kurva ako si ty pred chvíľou povedal, stále si ty väčší kurevník ako ja kurva. Sladké sny Aiden." Cmukla som na neho a s hrdo zdvihnutou hlavou som odkráčala k sebe do izby. Tam som sa hodila na postel a pritlačila si vankúš k tvári. Nie nechcela som sa zadusiť. Za to mi ten idiot nestojí, len som nechcela aby počul ten zúfalý výkrik ktorý som zo seba vydala.

Slzy sa mi spustili po tvári ako vodopád a ja som ich nedokázala zastaviť. Ako som mohla niečo také dopustiť? Ako som sa s ním mohla chcieť vyspať keď dobre viem aký je? Som hlúpa. Prečo som sa musela zamilovať do toho najväčšieho idiota  na zemi?  Vnútro mi zvieralo a ja som sa nedokázala ani pohnúť. Prečo to tak veľmi bolí? 

Sedela som na posteli a pozerala na dvere. Čo mu asi tak teraz beží hlavou? Smeje sa na mne? Rozmýšľa nad tým čo som mu povedala alebo to nechal tak a šiel spať? Predsa len je už pol jednej a zajtra, teda dnes ráno musíme byť v práci. Musíme ako musíme. Mne dal Dylan voľne nech sa dám dokopy po tom úraze no ja tu ostať nemôžem a nič viac mi nepomôže na odreagovanie ako to, že pôjdem tam kde sa cítim aspoň užitočná a chcená. A aj keď ma Dylan prerazí rovno medzi dverami, pôjdem do práce nech sa deje čokoľvek. Chcem si užiť tých pár posledných týždňov než z tadiaľto odídem.

Zároveň by som chcela už byť doma s Tarou a jej kecami, s rodičmi- niekedy prehnane starostlivými ale doma. Proste preč od celého Paríža, preč od toho čo sa tu stalo.

Zrazu som si spomenula na to že som písala jednú pre mňa dôležitú smsku a rýchlo som chytila mobil do ruky. Nič. Žiadna odpoveď ani zmeškaný hovor.  Smutné čakala som aspoň nejakú odozvu. Alebo si uvedomil to čo aj ja. A to,že medzi nami to nikdy nebude fungovať a keďže onedlho odchádzam aj tak by nastal koniec. S povzdychom som si utrela oči od sĺz a ľahla si do postele. Nechcem na neho myslieť. Nechcem na to myslieť. Nechcem myslieť na nič. 

Ráno keď mi zazvonil budím myslela som,že ho rozbijem no keďže je to zároveň aj mobil, mal obrovské šťastie. S nechuťou som ho vypla a zo stoličky si vzala svoje veci. Pomaly som sa odšuchtala do kúpeľne a ignorovala menšiu bolesť hlavy.Čo ťa nezabije to ťa posíli. 

Keď som sa uvidela v zrkadle musela som sa zasmiať. Vlasy na každú stranu, oči červené od plaču a ešte aj mierne pripuchnuté. Hotová troska je zo mňa. Ešte že máme ten čarovný vynález menom make-up. Nenechám Starka aby videl ako ma zničil. 

Najprv som sa obliekla. Aj keď ešte nie je najteplejšie zvolila som si krátke rifľové kraťasy a pletené tielko. Na vrch som si dala ešte dlhý sveter a pustila sa do vytvárania umeleckého diela. 

Po 20-tich minútach som zo sebou bola spokojná a ani to nebolo prehnané. Na koniec som si len rozpustila vlasy a jemne ich prehrala rukou. Keďže som počula pohyb na chode, nasadila som úsmev a modlila sa aby som sa pri pohľade na neho nezrútila. 

Pomaly som sa vydala do kuchyne a všimla si ako na mňa Stark pozerá. Áno Stark, nezaslúži si aby som ho volala menom. ,,Nemala by si byť ešte v posteli a oddychovať? " Opýtal sa a ja som len pokrčila plecom. Odrazu je aký starostlivý. Zo stola som si vzala pomaranč, jablko a nejakú cereálnu tyčinku a schovala to do tašky. Ešte som sa napila čaju a nenápadne zapila aj tabletku proti bolesti. So spokojným pocitom som prešla k dverám uvedomujúc si jeho pohľad na mojom chrbte. Obula som si tenisky a bez jediného slova som vyšla von. Na ulici som si chytila taxík a bolo. 

Zdalo sa mi to alebo, to ráno prebehlo až moc jednoducho? Pokrútila som hlavou, teraz sa tým nebudem zaťažovať. Nechcem a ani nebudem na to myslieť.  

Keď som vystúpila z taxíka pochytil ma menší závrat ale ustála som to. 

Vstúpila som do nemocnice a modlila sa aby som hneď nenarazila na Dylana. Ten by bol schopný ma natlačiť späť do auta a poslať priamou cestou domov kde by ma ešte aj zamkol. No mala som šťastie. Cestou k šatniam som ho nestretla takže som sa v pokoji prezliekla a vypla si vlasy do vrkoča.  S veľkým nádychom som otvorila dvere a prešla do doktorskej izby. Tam ma však čakalo prekvapenie v podobe Starka. Kedy to stihol?!  

,,To nemyslíš vážne!" Zvolal Dylan len čo si ma všimol. Usmiala som sa na neho a keď som zbadala,že chce niečo povedať rýchlo som mu skočila do reči. ,,Dylan, pozri. Dobre viem, že si mi kázal ostať doma, no nie som malé dieťa a viem čo môžem a čo nie. Som budúca doktorka a sama viem posúdiť to ako sa cítim, takže frfli si koľko chceš no ja nikam nejdem." Povedala som rozhodne a sledovala som jeho postoj. Keď zvesil plecia vedela som,že som vyhrala. ,,Ak sa ti niečo stane-" ,, Neboj Dylan, nič sa mi nestane." Sľúbila som mu a s úsmevom som sa vybrala na rannú vizitu pričom som o Starka ani nezavadila pohľadom. Dnes som si sľúbila, že nikto a nič mi nepokazí náladu. No len keby so vedela... 

***

Snažila som sa pomaly dýchať no nešlo to. Slzy mi tiekli ako vodopád a halou sa ozývali moje vzlyky. Snažila som sa dať dokopy, naozaj no nešlo to. Prečo som nepočúvla Dylana a neostala dnes doma. Prečo som zobrala aj službu navyše aj keď som mala ísť domov? Nemusela by som tu byť. Možno by sa to ani nestalo. Podlomili sa mi nohy a ja som sa zošmykla dole po studených kachličkách až na studenú podlahu.  Pichalo ma v hrudníku od nedostatku kyslíka no moje pokusy o dýchanie vyšli aj tak na zmar. ,,Preboha Mackie, vstávaj!" Ozval sa pri mne niečí hlas. Nejaké ruky ma zdvihli a posadili na stoličku no ja som pre slzy v očiach nevidela kto to je. No potom som spoznala ten hlas. ,,D-dylan, o-on, on z-zomrel." Vzlykla som a pozrela sa na svoje ruky na ktorých bola stále krv. ,, Ja viem maličká,ale nebola to tvoja chyba, v tomto prípade sa nedalo nič robiť." Snažil sa ma upokojiť ni nešlo to. ,,Ale vždy sa dá niečo urobiť!" ,,Skoro vždy ale v medicíne to tak nefunguje. Priviezli ho moc neskoro na to aby sa dal zachrániť. " ,,Dylan.." Hlesla som a rukou som si zašla do vlasov a bolo mi úplne jedno že si ich zašpiním. ,,Choď domov Mackie, zober si voľno ale že naozaj voľno a oddýchni si. Dnes toho bolo veľa." Povedal a odprevadil ma k šatni. 

Ako v tranze som sa prezliekla a vzala si veci a nastúpila do taxíka domov.  Celú cestu som bola ticho a taxikár na mňa nedôverčivo pozeral. No až neskoro som si uvedomila,že som sa poriadne neumyla a na niektorých miestach mám ešte zaschnutú krv. Keď sme zastali pred domov len som mu podala peniaze a s tichým ďakujem zavrela dvere. 

Keď som odomykala dvere uvedomila som si čo potrebujem. Vyzula som sa a pri pohľade na mňa v zrkadle sa mi zas pustili slzy. Prešla som do obývačky a taška mi spadla na zem. Podľa zvuku ktorý vydala som usúdila,že sa v nej niečo rozbilo alebo to bolo moje srdce keď som si všimla Starka sediaceho na gauči a nejakú rišavku na ňom. Pri tom zvuku sa obaja strhli a Stark na mňa vytreštil oči. No jasné, musel byť na mňa úžasný pohľad.  ,,Mackie?" Opýtal sa no ja som sa na zvuk jeho hlasu rozrevala ako malé decko. On na nič nečakal a v momente tú babu vyhodil a rozbehol sa ku mne. ,,Čo sa stalo? Prečo si od krvi?" Chrlil jednú otázku za druhou no ja som sa nezmohla na odpoveď. Zobral ma na ruky a odniesol ku mne do izby kde ma usadil na postel. 

,,Teraz mi povedz čo sa stalo." ,,Niečo strašné." Hlesla som a silno ho objala. Neviem čo to do mňa vošlo no veľmi som to potrebovala. Teraz som nemyslela na to čo sa stalo v noci ale len na to,že ho potrebujem. ,,Aha a tak prečo si nešla za Alexom? " ,,On- on zomrel..." ,,Čože?!" Skríkol no ja som ho prerušila. ,,Nie Alex." Hlesla som keď som si uvedomila ako to znelo. ,,Tak kto a prečo si nešla za ním?" ,,My sme sa rozišli." Fňukla som. ,,Tak ti teraz robím bútlavú vŕbu len kvôli tomu,že sa s tebou dnes rozišiel frajer? Tak to nie mladá dáma na to ja-" ,, Nie!" Vzlykla som. ,,S Alexom som sa rozišla ešte včera poobede. Preto som nešla za ním." Povedala som a on zbledol ako stena. 

  ,,Tak a teraz si mi dokázala ako som sa v tebe mýlil.Chodíš s Blackwoodom a bez zábran by si sa vyspala so mnou. Si obyčajná kurva."   

Prehrali sa mi v mysli jeho slová z noci a aj keď som nechcela mierne som sa pousmiala. ,,Č-čo? J-ja to...-, ale ako..- Dobre to neskôr. Čo sa stalo,že vyzeráš ako kôpka nešťastia? " Opýtal sa a pohladil ma po vlasoch. ,,Zomrel, o-on mi zomrel rovno pod r-rukami." Koktala som medzi vzlyky. ,,Ale kto Mack?" 

,,J-ja neviem. Bol to n-ejaký pa-pacient." Povedala som a rozplakala som sa na novo.