Ilúzia (Dokončené)

Búrka

Pardón za chyby som moc lenivá to kontrolovať :D 

,,STARK!!!" Skríkla som načo Stark zletel z postele. Včera keď sme prišli som bola dosť unavená takže som si šla hneď ľahnúť a vôbec som sa nestarala o to čo bude robiť on. No ani vo sne by mi nenapadlo, že keď sa ráno zobudím, prvé čo uvidím bude jeho ksicht.

Vstal zo zeme a špatne na mňa zazrel. ,,Čo si akože myslíš,že robíš?" Štekla som po ňom. ,,Žeby som spal?!" ,,A to si na to nemôžeš nájsť inú izbu?",,No neviem ako ty,ale ja som hneď ako sme prišli nevletel do prvej spálne a nešiel spať. Ale popozeral som si dom a zistil som že okrem tejto spálne nieje žiadna iná zariadená. Všetko sú to len prázdne izby a v obývačke na gauči spať ja určite nebudem." Štekol mi naspäť. ,,No tak to máš nepríjemné ale tu spať nebudeš, bola som tu prvá."

,,Mne je jedno kto tu bol prvý, ja tu spať budem a nemienim sa o tom baviť." Povedal a hodil sa na postel hneď vedľa mňa. ,,Tak to len v tvojích snoch. Toto je moja izba." ,,Mne je jedno čo hovoríš Prizeová, zobudila si ma, som unavený a dokonca som aj starší. Mám na tuto izbu právo." ,,Ty nemáš právo absolútne na nič." Povedala som a znova som ho zhodila na zem. No avšak nerátala som s tým,že ma stiahne so sebou. Nestihla som sa ani zadržať a už som pristála na Starkovej hrudi. Zdvihla som hlavu aby som mu vynadala no v tom som si uvedomila ako blízko sme. Tváre sme od seba mali len niekoľko centimetrov až som cítila jeho dych na svojej tvári. Srdce mi začalo rýchlejšie byť pretože som si spomenula na ten večer v mojej izbe. Na jeho pery na tých mojich. On akoby myslel na to isté pretože som si všimla ako jeho oči skĺzli na moje pery.

V tom momente mi srdce vynechalo úder a nevedela som sa normálne nadýchnuť. Matne som si uvedomovala,že sa približuje ešte viac až nakoniec spojil naše pery v jedny. Opatrne,nežne akoby sa bál že mu v tom momente odseknem hlavu,sa nimi obtrel o moje načo mi na tele vyskočili zimomriavky.

Keď videl že sa nijako nebránim na nič neváhal a pritlačil si ma bližšie k sebe a potiahol ma za spodnú peru. Nechcene som vzdychla a užívala si to. Jeho ruky blúdili po mojom chrbte a hladili ma čo ma dostávalo na samí okraj blaha. Moje ruky sa zaplietli do jeho vlasov a jemne som za ne potiahla. Prestala som ovládať svoje telo a nechala sa unášať čistou rozkošou.

No keď som zacítila pod sebou madrac postele niečo vo mne sa prebudilo, blikla kontrolka STOP a ja som ho od seba odtlačila. Rýchlo som vstala z postele a pozerala sa na všetky strany len nie na neho.

Nakoniec som počula len ťažký povzdych a buchnutie dverí. Odišiel.

Čo sa to so mnou deje? Prečo sa v jeho prítomnosti cítim tak divne? Niečo divné ma k nemu ťahá a keď sme blízko seba neviem sa ovládať. Moje telo volá po jeho bozkoch či dotykoch. Láska? To ťažko. Na niečo také neverím, len to len hlúpe slovo, oklamanie seba a všetkých okolo. Láska je len bolesť a nič iné a ja na to neverím. Neverím,že niekde existuje dokonalý muž ktorý je určený špeciálne pre jednu osobu. Pretože nik dokonalý neexistuje. Každý máme nejakú chybu, vadu ktorá určitým osobám vadí.

A tak nie sme nikto dokonalí. Ani ja a ani nejaký muž čo má byť zmyslom môjho života. Povzdychla som si a radšej sa šla prezliecť.

Keď som konečne vyšla z kúpeľne bolo 11 hodín a v celom dome nik nebol. Neviem či to bolo dobré alebo zlé,no rozhodla som sa že by bolo vhodné niečo uvariť. Predsa len sme tu prvý deň a ja nemám náladu sa trepať niekam do reštaurácie len kvôli obedu. Otvorila som chladničku a bola som milo prekvapená že bola plná surovín.

Rozhodla som sa že spravám grilované kurča s opekanými zemiakmi a vytiahla som si potrebné suroviny. Naklepané rezne som namočila do marinády a dala na gril.