Princezná v otroctve

1. časť

27.8. 1526

Môj najdrahší denník,

Dnes môj brat odíde niekde k rieke Dunaj, aby ochránil Uhorsko pred vpádom osmanských bojovníkov. Mám zlý pocit. Ľudovít, môj brat, podľa mňa veľmi podcenil Osmanov. Majú nového sultána Sulejmana (ani neviem ako sa to píše), tak si Ľudovít myslí, že nebudú dobre vycvičení. Lenže zabúda, že aj on je veľmi mladý a šľachta ho tiež veľmi neposlúcha. Nezmôže veľa. A Sulejman nás ešte môže prekvapiť. Bohužiaľ, rada s ním súhlasí, aspoň to mi povedal Ferdinand. Ferdinand Habsburg je môj snúbenec. Ešte môj otec ma s ním zasnúbil, keď som mala sedem rokov. Môj braček chcel zásnuby zrušiť, lebo vidí, ako sa trápim, ale bojí sa ‚väčšej moci‘. Podľa mňa sa Ľudovít bojí vojny s Ferdinandom. Je moc silný. Pokiaľ viem, je rakúsky arcivojvoda, český kráľ a kto vie čo ešte. Proste sa proti nemu nedá bojovať. Má dvadsaťtri rokov a ja len sedemnásť. Medzi ľudom sa šepká, že sa má oženiť s Annou, ale to je, bohužiaľ, hlúposť. Nie že by som prijala Anne niečo zlé, to nikdy, lebo je moja staršia sestra. Ale stále lepšia Anna, než ja. Viem, som zlomyseľná a modlím sa ku všetkým svätým, aby mi odpustili. Ale nemôžem si pomôcť. A strašne sa bojím o Ľudovíta. Mám proste zlú predtuchu.

Niekto zaklopal na dvere a Jana ihneď zatvorila malú knižočku, ktorú jej Ľudovít daroval, keď bol v Taliansku a ona ju používala ako denník. Strčila ho pod vankúš a namiesto neho zobrala do ruky drevenú kefu a začala si rozčesávať svoje zlatisto-hnedé vlasy. "Ďalej" zvolala. Dvere sa s hlasným škripotom otvorili.

Pred dverami stál muž. Bol dobre oblečený, mal modré oči a zlatisto-hnedé vlasy mu padali takmer na plecia. No najkrajší bol na ňom jeho úsmev. Jeho úprimný úsmev Jana milovala. Aj keď mal na hlave korunu, videla v ňom iba svojho brata. Žiadneho kráľa Ľudovíta II. Jagelovského. Len jej milovaného Ľudovíta. "Dobré ráno. Ako si sa vyspala?" Jana sa zamračila. "Celú noc som nemohla spať. Kvôli tej výprave." "Neboj sa, veď o pár dní som doma." "Alebo v hrobe," zamrmlala Jana. Striasla sa. Čo sú to za pochmúrne myšlienky? Mala by sa radovať.

Jej brat je na tróne dlhšie ako sultán a autorita mu nechýbala. Ale aj tak mala starosti a zdôverila sa s nimi aj Ľudovítovi. "Myslím, že ste mali zhromaždiť väčšiu armádu a lepšie ju vycvičiť. Ideme nepripravení." "Netreba. Osmanci majú nového sultána len veľmi krátko, čo znamená, že nebudú veľmi zohratí. Načo by som vláčil celé vojsko?" Ľudovít sa usmial, ale Janu ešte viac striaslo. "Mávam nočné mory, pri ktorých počujem rinkot železa a krik. Volanie o pomoc. A potom vodu..." Jane sa začali tisnúť slzy do očí, aj keď nevedela prečo. "Braček, prosím ťa, sľúb mi, že si budeš dávať pozor. Si jediný koho mám. Nemôžem ťa stratiť," slzy sa hrnuli rýchlejšie, až začali stekať po bledej tvári. Ľudovít si sadol na posteľ a objal ju.

"Sľubujem. Neboj. Nič sa mi nestane. Za pár dní sa vrátim a budeme sa spolu zabávať. Usporiadame bál a možno vyriešime aj ten tvoj problém s Ferdinandom." Jemne jej prstom zotrel slzu, ktorá jej padala po líci. Potom jej prstom boďol do líca, ako to robievala ich teta, keď prišla na návštevu. Jana to nenávidela a plesla ho po ruke. Ľudovít sa uškrnul. "Aké riešenie máš na mysli?" vyzvedala Jana. "Uvidíš," povedal Ľudovít. Jana zobrala jeden z hádam sto vankúšov, ktoré mala na posteli. "Povedz, lebo si synom smrti," varovala ho. Ľudovít pokrútil hlavou. Nato mu plesla vankúšom po tvári. "Hej! Ty sa opovažuješ útočiť na kráľa? Mal by som ťa dať do žalára medzi krysy." Ľudovítov hlas zhrubol, ale Jana vedela, že je to len predstieraný hnev. "Ospravedlňujem sa, Vaše Veličenstvo," povedala a ironicky sa uklonila. Ľudovít ju na oplátku tiež plesol vankúšom po tvári, z čoho sa rozpútala vankúšová bitka. Hrali sa ako malé deti, až pokiaľ Ľudovít so smiechom nekapituloval.

Potom sa jej naklonil k uchu a zašepkal: "Anna." Jana to najskôr nepochopila, lebo si už ani nepamätala, o čom sa predtým rozprávali. No zrazu jej svitlo. "Anna?" spýtala sa plná zvedavosti. Ľudovít prikývol. Jana nadvihla obočie a štuchla ho do rebier. "A ďalej?" vyzvedala. "Anna, ako som si vypočul od niektorých poddaných, je Ferdinandova údajná snúbenica. Mohol by som ho nahovoriť, aby sa pre svoju popularitu radšej oženil s Annou. Myslím, že pre popularitu urobí všetko." Ľudovít sa nenútene uškrnul. "Chúďa Anna," šepla Jana. "Nemyslím si, že jej to bude prekážať. Aj tak jej viac záleží na bohatstve, ktoré Ferdinandovi určite nechýba. Vlastne keď nad tým tak uvažujem, majú toho spolu dosť spoločného. A keby jej to aj vadilo je stále lepšie chúďa Anna, ako chúďa Jana," povedal Ľudovít. Jana prikývla. "Ľúbim ťa, sestrička," povedal Ľudovít a jemne jej pritisol pery na čelo.

Takže je tu prvá časť. Dúfam, že sa vám páči. Niektoré udalosti a ľudia sú skutočné postavy z minulosti, aj keď väčšina nie, počnúc hlavnou postavou :D.
Tento príbeh som začala písať už hádam pred dvomi rokmi, ale uviazla som na mŕtvom bode, čiže neviem ako pokračovať. Takže by som vás chcela poprosiť, aby ste mi písali vaše postrehy a aj návrhy, čo by sa tam mohlo stať do komentov, pretože potrebujem inšpiráciu :). Samozrejme to miesto z kadiaľ sa neviem pohnúť je až o dosť častí ďalej ale aj tak by ma veľmi potešilo, keby ste ich písali od začiatku od začiatku. Ďakujem