Princezná v otroctve

14. časť

Jana s plačom vbehla do komnaty. Hürrem vytrhlo zo zamyslenia buchnutie dverí. Jej priateľke tiekli slzy ako dva vodopády a aj keď sa snažila stlmiť vzlyky, nedarilo sa jej to. Čo jej asi Valide spravila? Hneď sa postavila a schytila ju do objatia. Janine slzy jej zmáčali rameno a ruky, ktorými jej Jana zvierala chrbát sa triasli. Pomaly a jemne ju usadila na vankúš a sadla si vedľa nej, pri čom jej pevne držala dlane. Janin plač sa trochu ukľudnil, aj keď z očí jej stále padali kvapôčky sĺz. Hürrem chvíľu váhala, no napokon jej stisla ruky a spýtala sa: ,,Chceš sa o tom porozprávať?" Jana rázne pokrútila hlavou a Hürrem sa ďalej nepýtala, len ju znovu silno objala. V hlave sa jej znovu ozvala tá otázka: Čo jej len tá Valide urobila?

Jana nevedela, ako dlho tak sedeli, kým ich nevyrušilo zaklopanie. Počula, že dvere sa so škripotom otvorili. Cez slzy nevidela, kto vstúpil do komnaty. Hürrem sa však okamžite postavila. Jana si rýchlo rukou pretrela oči. Keď zaostrila pohľad, uvidela pred sebou stáť netvora. Oblečený v hodvábnej košeli a saténových nohaviciach, ktoré však takmer nebolo vidieť, pretože ich zakrýval kožušinový plášť, na ňu pozeral a nevšímal si sklonenú hlavu Hürrem. Čakal, kým sa ukloní aj ona, Jana si tým bola istá, lenže nemala silu a ani chuť klaňať sa vrahovi, sultánovi Sulejmanovi. Kto by sa klaňal monštru? Keby sklonila hlavu, ukázala by mu, že je jej pánom. Lenže Sulejman ním nebol. Jana už nemala žiadneho pána, žiadneho kráľa. Jediný, pred kým skloní hlavu, bude Boh, v deň keď umrie. Dovtedy neskloní ponížene hlavu, bude svojím nepriateľom hľadieť s odvahou do očí. A to aj urobila. Zadívala sa na sultána, presne do jeho očí, sťa by ich chcela prepáliť svojím pohľadom. Nanešťastie, jeho očiam jej pohľad neublížil, so slizkým úsmevom jej pohľad opätoval. Jana sa snažila vo svojom pohľade ukázať všetku tú nenávisť, ktorú ku nemu cítila, snáď sa ňou zadusí.

Prekvapivo sa ňou nezadusil, aj keď jej bolo tak veľa. Po chvíli však odvrátil pohľad a Jana sa pousmiala nad svojím malým víťazstvom. Sultán si ju prestal všímať, usmial sa na Hürrem, ktorá bola plná nadšenia už len z toho, že vkročil do jej komnaty. ,,Môj vládca," zaštebotala tichým hláskom a placho sa pousmiala. Sultán si ju s úsmevom premeriaval. Prstami jej jemne prešiel po tvári a zastavil sa až na prameni jej vlasov, ktorý nežne prečesal. Jemne jej nadvihol bradu, aby sa ich pohľady stretli. A potom spojil ich pery.

Jane prišlo z toho obrazu nevoľno. Hürremin blažený výraz nevedela pochopiť. Ona asi toho sultána naozaj milovala. Ale ako by mohla? Vraha, nemilosrdného netvora. Alebo Hürrem túži len po moci až tak veľmi, že dokáže predstierať lásku k Sulejmanovi? Hürrem by to bola schopná urobiť. Keď si ona niečo zaumienila, vždy to aj splnila, nech to stojí, čo to stojí. Pre Janu bola jej jediná priateľka večná záhada.

Keď sa sultán od Hürrem jemne odtiahol, mal na tvári takmer rovnako blažený úsmev, ako Hürrem. Človek by povedal, že by ju mohol milovať. Jana sa v duchu zasmiala nad tou predstavou. Sultán a milovať niekoho? To ťažko. Miluje len sám seba. Jana ich stále sledovala, ani sa len neopovážila žmurknúť. Sultán Sulejman jej venoval škodoradostný pohľad. Zrejme si myslel, že Jana bude žiarliť. Keď však videl, že s Janou celé to divadlo nič neurobilo, vzdychol si a sadol tesne vedľa nej. Jana sa zamrvila a snažila sa uhýbať jeho lačnému pohľadu. ,,Hürrem, moja najdrahšia, mohla by si nás na chvíľku nechať s Lulwou osamote? Môžeš ma počkať v mojej komnate." Hürrem sa nevraživo pozerala na malú vzdialenosť medzi Janou a sultánom. Nemohla však neuposlúchnuť sultánovmu želaniu, poklonila sa a odišla. Jana sa začala triasť. Bála sa byť so sultánom osamote. Sultán si to všimol a mierne sa uchechtol.

,,Ach, Lulwa. Ako sa dokážeš zmeniť z odvážnej príťažlivej ženy na hanblivé dieťa za takú krátku chvíľu?" Janu nahnevali jeho slová. Ako sa vôbec opovažuje! Venovala mu pohľad plný nenávisti. ,,Nikdy by som o sebe netvrdila, že som odvážna, pane," povedala s chladom v hlase, ,,ale aspoň sa neskrývam za svojich sluhov a nezískavam si lásku vyhrážkami." Bolo to trúfalé, takmer oľutovala, že to vôbec vypustila z úst.