Princezná v otroctve

12. časť

Henry. To bola jediná myšlienka, ktorá mu prúdila hlavou. Už dávno nebol Henry. Osmanský Mehmed, nemilosrdný veľkovezír, to mu pristalo viac. Orieškové oči, ktoré sa na neho usmievali pri vyslovovaní jeho mena, Henry, mu nedali spať dlhú dobu. Urobil chybu, vedel to a už to nikdy nenapraví. Vedel to, a keby náhodou zabudol, stále tu bol jeho brat Lucas, ktorý mu to pripomínal jeho nenávistnými pohľadmi. Bol si istý, že mu to nikdy neodpustí.

Prečo na to vôbec myslí? Veď už dávno nebol malý Henry, šibalský chlapec, ktorý celý svoj krátky život len vyvádzal hlúposti. Po tom, ako sa to stalo, sa snažil naveky skryť svoje pocity, zabiť ich a pochovať niekde vnútri seba. A teraz? Prečo zase vychádzajú na povrch?

Začalo to Uhorskom. Áno, určite sa nemal vracať domov. Tie pestré lúky, žblnkotajúce čisté potôčiky a vysoké hory mu pripomínali všetko, na čo sa snažil v Osmanskej ríši zabudnúť. Najprv tam ani nechcel ísť, ale sultán mu to prikázal, veď nemohol odísť bez svojho druhého najvernejšieho priateľa, hneď po Ibrahimovi. A navyše potreboval človeka, ktorý to tam pozná. A keďže sultán zo všetkých jazykov, ktoré sa používali v Uhorsku ovládal len latinčinu, ktorá sa používala ako úradný jazyk, potreboval aj prekladateľa na maďarčinu či slovienčinu. Henry by mu aj navrhol Lucasa, ale ten by sultánovi namiesto preloženia napľul rovno do tváre a to by ho stálo hlavu.

A tak sa Henry, Mehmed, vrátil domov ako dobyvateľ. Snažil sa zahnať všetky spomienky, ale akoby ju cítil. Cítil, akoby ho jej orieškové oči prepaľovali pohľadom a vyčítali mu všetko, čo robil. Preto nemohol, nedokázal zabiť ani jedného zo zúfalých ľudí, ktorí pobehovali so strachom v očiach pred nimi. Ako to, že po toľkých rokoch snaženia sa zabudnúť, ho len jeden pohľad na krajinu, v ktorej vyrastal, zasiahne tak hlboko, že všetky jeho city vyplávajú na povrch?

Keď sa vrátili, trochu sa mu to v hlave upravilo a prisľúbil si, že do Uhorska už ani nepáchne. Keby sa tam vrátil ešte raz, zrejme by to nezvládol. Už sa dostával do tej osmanskej pohody, keď zrazu zbadal ju. Rozprávala sa s Lucasom, alebo sa skôr hádala s Lucasom. Nevyzeral byť tak vyvedený z miery ako Henry, zrejme o nej už vedel dlhšie. Neprekvapilo ho, že mu o nej nepovedal, veď sa vlastne už pár rokov nerozprávali vôbec, aj keď sa Henry snažil. Lucas mu len nevedel odpustiť a Henry sa mu ani nečudoval.

Aj keď sa s Lucasom hádali, Lucasovi oči žiarili ako kedysi dávno, keď ešte behali po Uhorských poliach. Alebo snáď ešte viac. Predtým sa takto handrkoval aj s ňou a Henrymu sa tá spomienka objavila pred očami. Zastavil sa mu dych a srdce mu bilo až kdesi v hrdle. V tej chvíli si bol istý, že to bola ona, že mu Boh, alebo Alah, alebo len osud, dal druhú šancu. Nebola to však pravda.

O tom sa presvedčil už na druhý deň, keď sultán usporiadal pre vojakov parádu. Prišla aj ona, v šatách nehodných takej krásy, ale Henryho to nezaujímalo. Zaujímali ho iba tie orieškové oči, zlatistohnedé vlasy, jemná tvár a útla postava. Bola to ona, nebolo pochýb. A potom jej dal sultán ten perlový náhrdelník a nazval ju Lulwou. To Henryho rozčúlilo, však to nebolo jej meno. Ona mala to najkrajšie meno na svete. Hana, jeho Hanka. A o chvíľu na to odpadla. Bolo to celkom dobre zahrané divadlo, ale Henry vedel, že sa len tvárila, však ju poznal už dlho. A tak ju odniesol až do jeho komnaty a položil na jeho posteľ. Keď ju takto videl, so zavretými očami na posteli, na myseľ mu prišla pesnička, čo im spievavala ich nebohá mamička. Ani o tom nevedel a začal si ju hmkať. A tiež jej vyslovil ospravedlnenie, úplne neuvážene, akoby to ani nerozprával on. Uvedomil si to, až keď prekvapene roztvorila oči. Zarazilo ho, že nevedela, čo je to za pieseň. Pozeral do jej očí a jediné na čo mohol myslieť bol ten večer. Znovu ju nazval menom, Hanka. A ona začala namietať. Vraj nie je Hanka. Ale ako nemôže byť? Veď to je ona! Musí to byť ona! Začal si uvedomovať, že Lucas mu to už vravel, že je to princezná Jana. Počul o nej už v Uhorsku, vraj chúďatko, že jej umreli rodičia ešte keď bola dieťa. Začal si uvedomovať, že hoci vyzerala rovnako ako Hanka, bola úplne iná. Takže žiadna druhá šanca sa nekoná, jeho skutok zostane naveky neodčinený a keď umrie, jeho duša poputuje rovno do horúcich pekiel.