Princezná v otroctve

9. časť

Môj najdrahší denník,

pár dní som mala nejakú 'neznámu chorobu'. Samozrejme, že som iba blafovala. A teraz už netuším, aký je dátum. Sultánova otrokyňa predsa nemusí vedieť, aký je deň. Dokonca netuším, aký je mesiac. Myslím si, že ešte stále september, ale dávali mi nejaké divné odvari, po ktorých som zaspávala a kto vie, či som neprespala aj pár dní. Prvé dve noci som spala v Henryho komnate. Bolo to úžasné. Henry je Lucasovo dvojča, prezradil mi svoje meno, keď sme boli celkom osamote v jeho komnate.

Tých pár dní, čo som bola mimo som rozmýšľala nad všetkým, čo sa stalo. Od začiatku. Takže, začala som smrťou mojich najbližších. Neviem kto všetko je mŕtvy. Ale chcem pomstu za nich všetkých, aj za Uhorsko, ale najmä za brata. A už aj viem, ako to spravím. Sultán ma už zvádzal. Chce ma. To znamená, že za ním pôjdem. A keď to bude najmenej čakať, zabodnem mu nôž do chrbta. Nôž si priviažem na nohu. A je to. Viem, je to dosť nedomyslené, ako napríklad, čo spravia stráže keď zistia, že je mŕtvy. Teda presnejšie, je jasné, čo spravia. Zabijú ma. Ak umrie sultán, je pravdepodobné, že umriem aj ja. A ak sa mi ho nepodarí zabiť, zrejme umriem tiež. Čiže idem na vlastnú popravu. Ale ak to náhodou prežijem, mám tu aj tak iné problémy...

Ako napríklad Lucas. Neviem, čo s ním mám robiť. Neviem, ako sa mám pri ňom tváriť. Je raz anjelik, potom diabol. Raz ma chce, potom zase nie. A je blbé byť do niekoho zamilovaná a nevedieť, na čom som. Bože, vážne som práve napísala, že som doňho zamilovaná? Nie, nie som doňho zamilovaná. Ako by som mohla byť? Musím sa sústrediť na iné veci. Musím sa sústrediť na moju pomstu. Je to to, čo naozaj chcem.

A zamilovaná môžem byť skôr do Henryho. Je iný, ako Lucas. Je to ten najúžastnejší človek na zemi. A moje srdce sa pri jeho hlase rozbúcha ako o život. Myslím, že by som ho mohla milovať. Lebo on ku mne nie je ľahostajný, ako Lucas. Už len treba zistiť, či tá Hana nie je jeho žena. Ale ak aj hej, prečo sa jej ospravedlňoval? A prečo si ju pomýlil so mnou? Je to všetko divné. Ale viem dve veci. Henry bude môj. A zabijem sultána, aj keby to stálo všetko. A začnem s tým už teraz.

Jana zavrela denník, strčila ho pod vankúš a hľadala nejakú látku na zastavenie krvácania z jej dlane. Atrament jej už totiž došiel a nechceli jej dať ďalší. Preto si perom rozrezala dlaň a písala svojou krvou. Nebolo jej to príjemné, ale na svojom denníku bola závislá. Zobrala malú handričku, čo mala na posteli a obviazala si ruku.

V tom vbehla do izby Hürrem. "Počúvaj! Neuveríš, čo sa stalo!" Jana si už zvykla, že vždy keď príde do izby Hürrem, nesie jej nejaké úžasné správy. Ako napríklad minule s tou parádou. Hürremin pohľad padol na Janinu obviazanú ruku. "Čo... Niekto ti ublížil?" "Nie, ja som... Len som sa porezala, keď niekto na chodbe rozbil... Lampu," zaklamala Jana. Lampu, vážne? Uprostred dňa? Chcela si plesnúť po čele kvôli svojej hlúposti. Nebola veľmi zvyknutá klamať a bolo to vidno. Našťastie jej Hürrem buď uverila, alebo mala na srdci dôležitejšie veci, lebo to už ďalej neriešila.

"Dobre, tak počúvaj. Keď si vtedy, vieš vtedy, odpadla, tak som bola so sultánom. A odvtedy úplne každý deň. Až na jednu noc, keď tá Mahidevran, mama sultánovho syna, sa chcela celú noc rozprávať so sultánom. Zrejme je tehotná." Hürrem si hlasno odfrkla. "A keď som s ním bola aj včera, tak mi povedal, že má pre mňa pripravenú komnatu. Vlastnú! Chápeš to? A môžem si so sebou zobrať jedno dievča. Nešla by si? Prosím!" Hürrem zažmurkala a hádzala na Janu veľmi prosebný výraz. "Pôjdem," povedala Jana a Hürrem sa jej hodila okolo krku. "Ďakujem, ďakujem, ďakujem. Uvidíš, ako si to tam užijeme. A začni si baliť veci, Lulwa." Jana najprv len nemo pozerala. "Kto?" "To meno ti dal sultán, všetci ťa teraz tak volajú." Jana v duchu zavzlykala. Čo je to za meno? Nezamýšľala sa ďalej nad tým a začala si baliť veci. Dnes večer, opakovala si v duchu. Dnes večer sa pomstím.