Princezná v otroctve

13. časť

Na obrázku je princezná Hatice.

Môj najdrahší denník,
tie krutosti, čo sa v tejto ríši dejú, sú neopísateľné. Osmani ma o svojej krutosti presvedčili hneď pri našom prvom stretnutí, keď zabili chlapčeka, ale toto už je vrchol. Pretože oni sa rozhodli útočiť na svojich vlastných.

Kam sa podela súdnosť, cit, láska? V tejto ríši nič také nepoznajú. Oni všetci prahnú jedine po moci, stále väčšej a väčšej, a radšej vyhubia vlastnú rodinu, akoby mali čo i len o drobnú omrvinku svojej moci prísť. Presvedčila som sa o tom na vlastnej koži. Prečo som tu? Prečo ma nemohli hneď zabiť? Teraz som už len ich bábka, ktorá musí urobiť všetko, čo sa im zachce. Alebo ma zabijú. Mám snáď na výber? Nemôžem zomrieť bez mojej pomsty. Môj brat, jeho syn, celé Uhorsko musí byť pomstené. Ale ako to tu mám vydržať? Zatiaľ som nemala šancu sultána zabiť a začínam si uvedomovať, že tá šanca sa mi nemusí naskytnúť ešte veľmi dlho. Dokážem tu vydržať čo len o chvíľu dlhšie? Neviem. Neviem, čo mám robiť, ale každý jeden deň, keď prechádzam okolo balkóna, uvažujem, či nebude jednoduchšie toto trápenie ukončiť. Jednoduchšie by to rozhodne bolo. Ale bolo by to správne? Nemá môj úbohý život väčší význam? Budem dokonca života len zavretá tu, medzi takýmito špinami? Alebo zmením svet, zabijem túto krutosť a svet zmením k lepšiemu? Nie je to len moja osobná pomsta. Môže to predsa zachrániť toľko ďalších životov.

To však nezistím, kým to neskúsim. A život mám len jeden, len jednu šancu zachrániť svet od Sulejmana. To znamená, že sa musím pripraviť. Všetko musí vyjsť. A zomrieť môžem až s vedomím, že po sebe zanechávam lepší svet. Je mi jedno, kedy to bude, ale predo mnou pôjde na druhý svet sultán Sulejman.

Ráno menilo oblohu z tmavej modrej na oranžovú. Bolo ešte skoro ráno, ale Jana nevedela spať. Bála sa, čo sa dnes prihodí. Čo spraví Valide sultan, keď zistí, že nedala Máhidevrán ten jed? Alebo ju zachráni Henry? Pousmiala sa. To, čo pre ňu Henry včera spravil, bolo nádherné. Nevedela, čo s tým jedom nakoniec spravil, ale cítila sa viac v bezpečí.

Keď ku nej pribehol, myslela si, že je to Lucas. Srdce jej bilo ako splašené, keď ju objal. Až keď prehovoril, vedela, že to Lucas nie je. Henryho od svojho 'zázračného' vyliečenia nevidela. Zrejme sa jej naschvál snažil vyhnúť, aspoň tak to Jane pripadalo. Ale keď ju ochranársky skryl vo svojom náručí, mala pocit, že ho pozná odjakživa, že sa mu môže so všetkým zveriť. Vo svojej duši vedela, že on ju nikdy nezradí. Asi preto mu povedala o svojej úlohe, aj keď pri tom riskovala svoj život.

Chcela by vedieť, čo s tým asi urobil. Neohrozila tým aj jeho život? Henry je už s Osmanmi dosť rokov, ale ak by neuposlúchol príkazu jeho pánov, zrejme by z toho tiež nevyšiel bez ujmy. A čo bude s ňou? Dožije sa vôbec ďalšieho dňa? Čo ak práve pozerá na jej posledný východ slnka?

Jej myšlieky preťal výkrik, ktorý sa šíril celým palácom.

Jana sa strhla a na čele sa jej objavili kropaje potu. Krik jej na myseľ dovial spomienku na jej vlastný, keď jej pred očami zabili chlapčeka. Zúfalý, bezmocný a zúrivý. Čo sa tu len deje?

,,Kto to kričí?" začula za sebou Jana ospalé zamrmlanie. Hürrem padali nepoddajné ryšavé vlasy do tváre a rozospato si šúchala oči. ,,Choď si ľahnúť, Hürrem. Nič sa nedeje. Už to prestalo," povedala jej Jana. Hürrem sa unavene zvalila na vankúše, ktoré tvorili podlhovastú sedačku. ,,Nechcem ísť spať, Lulwa. Nie s vedomím, že sa na mňa hneváš."

Bola to pravda, Jana sa na ňu trochu hnevala. Keby ju neposlala zaniesť tie šaty do práčovne, nestretla by Valide a nešlo by jej teraz o život. ,,Viem, že som na teba bola nepríjemná a mrzí ma to. Chápem, že chceš pre mňa to najlepšie," povedala Hürrem. Jana ju obdarila smutným pohľadom. ,,Prosím ťa, Lulwa, moja najdrahšia priateľka, najvernejšia spoločníčka, odpustíš mi toto moje veľké previnenie?" Aj keď sa Jana chcela hnevať, Hürremin humorný výstup jej to nedovolil. A hlavne, keď prosebne vypúlila oči. Jana sa neudržala smiechu a len svoju priateľku tuho objala. ,,Je ti odpustené, priateľka," povedala jej.