Princezná v otroctve

10. časť

"Anna, poď!" zakričala Jana a ďalej utekala po záhrade. Jej zlatistohnedé vlasy mala zaplatené do dlhého vrkoča a oblečené mala jej obľúbené tyrkysové šaty. Anna sa za ňou rozbehla, ale nevládala bežať tak rýchlo ako ona a o chvíľu sa jej Jana stratila z očí.

Anna sa zastavila a porozhliadla po okolí. Nikde ju nevidela. Prešla poza všetky dubové stromy v záhrade, no nebolo po nej ani stopy. Potom prešla ku kríkom. Na jednom práve kvitli ruže, biele ruže. Anna privrela oči a vdychovala ich vôňu. Keď oči ale znovu otvorila, zbadala, že na každej ruže sú červené fliačiky. Červené fliačiky krvi. Pozrela sa na trávu, ktorá taktiež presakovala krvou. Anna sa vydala po tej krvavej stope krížom cez záhradu. Bola vydesená na smrť. Chcela sa zastaviť, ale nohy ju nepočúvali. Šaty sa jej trhali pri styku s tŕňmi kríkov, ktoré boli čím ďalej, tým väčšie a ostrejšie.

Prišla na miesto, ktoré nepoznala. Dubové stromy stáli v tvare kruhu a uprostred neho bola položená biela posteľ. Anna išla bližšie k posteli a zbadala, že tam niekto leží. Prišla úplne na kraj postele a s hrôzou zistila, že je to jej brat Ľudovít. Oči mal otvorené, ale nevidiace, pokožku smrteľne bledú. Nedýchal, ležal tam mŕtvy. Anna pocítila bodnutie pri srdci a rozplakala sa. Stratila silu v nohách a padla na kolená. Chytila Ľudovítovu nevládnu ruku. Bola studená, mráz z nej sa jej šíril po celom tele. Nedokázala sa naňho viac pozerať a odvrátila hlavu smerom, z kadiaľ prišla.

Asi dva metre od nej stála Jana. Teraz ale mala na sebe oblečené biele voľné šaty a vlasy jej padali až ku bokom. V rukách držala nôž a, skôr ako si to Anna stihla uvedomiť, si podrezala krk. Začala sa z neho liať krv a sfarbovala na červeno jej biele šaty, aj zem naokolo. Jej pokožka sa už farbou dala prirovnať k Ľudovítovej a jej oči sužované bolesťou odrážali výčitky. Pootvorila ústa a aj tie sa ihneď sfarbili krvou. Anna videla, že stráca rovnováhu a čochvíľa padne na zem, tak sa ku nej rozbehla a zachytila ju v poslednej chvíli.

Opatrne si s Janou sadla na trávu a jej telo pevne držala v náručí. Jana len sťažka dýchala a dusila sa svojou krvou, ktorá sa jej valila z úst. Anna vedela, že toto sú jej posledné sekundy. Jana znovu pootvorila ústa a pokojným hlasom sa spýtala: "Sestrička, prečo si nám to spravila?"

Anna sa zobudila s krikom. Bola celá mokrá od potu, rovnako ako celá jej posteľ. Snažila sa trochu ukľudniť, veď to bol iba sen. Vstala z postele a išla otvoriť okno. Oprela sa o spodný rám okna a užívala si výhľad na svoju krajinu. Všade bolo ticho, všetci oddychovali po dni plnom ťažkej práce a naberali síl na ten nasledujúci. Pokojná noc, nikde ani hláska, dokonca ani psy nezavýjali a dobytok nedupal.

Ale Anna ten pokoj nepociťovala, pretože myslela na tú noc, keď na uliciach vládol krik a chaos. Ferdinand zistil, že umrelo vyše sedem stoviek ľudí, čo bolo neuveriteľne veľa. A za všetko mohla ona. Keby nepodplatila vojakov, aby sa pri boji pridali k Osmanom, možno by Ľudovít vyhral, bol by doma so svojou ženou a synom a jej sestra by bola taktiež živá, rovnako ako sedemsto ďalších ľudí. No a čo, že by si nakoniec Ferdinanda zobrala Jana. Anna by to prežila, vydala by sa za niekoho iného. Bolo by to manželstvo bez lásky, ale všetci by boli živí. Oplatilo sa jej to vôbec, obetovať svojich súrodencov a neuveriteľne veľa svojich poddaných kvôli jednému mužovi?

Ľahla si znovu do postele, ale výčitky jej nedali spať. Tak len ležala, až kým ju ráno neprišla zobudiť slúžka. Pomohla jej s rannou hygienou a obliekla ju do čiernych čipkovaných šiat. Vlasy jej vyčesala do vysokého drdolu a potom jej podala zrkadlo. Účes bol nádherný, ale tvár mala bielu, takmer takú, ako Ľudovít v jej sne. Oči mala opuchnuté od plaču a pod očami tmavé kruhy. Nemohla sa takto ukázať ľuďom, aj keď by to zrejme pochopili tak, že plače za svojimi súrodencami. Ale to ešte netušili, že si súrodencov zabila sama. Musela si zachovať trochu dôstojnosti. Prikázala slúžke, nech jej prinesie čierny závoj, ktorý si prehodila aj cez tvár. Na hlavu si položila svoju zlatú korunku a okolo krku si pripla zlatý prívesok v tvare srdca od jej mamy. Vyzerala smutne, ale dôstojne. Slúžke povedala, že dneska raňajky vynechá. Jej žalúdok by po prebdenej noci žiadne jedlo nestrávil.