Princezná v otroctve

2. časť

Jana kráčala po chodbe do trónnej sály. Mala tam byť rozlúčka s Ľudovítom. Chodba bola snáď nekonečne dlhá. Spomínala si, ako sa po nej naháňali s Ľudovítom a Annou, keď boli malí. Ľudovít ju vždy nechával vyhrať, pretože to bola jeho malá sestrička. Anna zase bola iná. Už ako dieťa bola ctižiadostivá a pre výhru by spravila čokoľvek. Bola by úžasný vojak.

Jana pozrela na steny. Boli tam zavesené obrazy Janiných predkov. V Jane vždy vyvolávali nervozitu. Zastala pred obrazom, kde boli jej rodičia. Otec, sám kráľ Vladislav II. Jagelovský sedel na stoličke a jej drahá mamička, Anna de Foix a Candale, stála vedľa neho. Svoju mamu nepoznala, zomrela už pri jej narodení. Zato otca si pamätala, keď umrel, mala deväť rokov. Jej mamičku veľmi ľúbil a z jej smrti sa nespamätal už nikdy, až dovtedy, kým nepodľahol tej zákernej chorobe. Na trón potom nastúpil Ľudovít. Mal iba desať rokov a otec mu nezanechal práve mierumilovné a bohaté kráľovstvo. Ale Ľudovítovi sa nedarilo práve zle. Jana by povedala, že sa mu vlastne darilo výborne.

Pohla sa z miesta a zamierila k veľkým čiernym dverám, ktoré už mala len pár metrov pred sebou. Pred dverami stáli dvaja vojaci, každý z nich na jednej strane dverí. Keď sa ku nim Jana priblížila, uklonili sa a otvorili jej dvere. Jana si upravila biele čipkované šaty, vystrela sa, ruky si zopla pri páse a pomalým, urodzeným krokom vchádzala dnu. V miestnosti boli piati ľudia a všetci ku nej otočili hlavy. Ľudovít, jeho žena Mária, ktorá čakala bábätko, Anna a Ferdinand.

Ľudovít, hneď ako Janu uvidel, sa usmial od ucha k uchu. ,,Sestrička moja," vybral sa smerom ku nej. Jana sa mu chcela hodiť okolo krku, ale nezabudla na slušné spôsoby a jemne sa uklonila. ,,Budeš mi veľmi chýbať," povedal Ľudovít a zobral jej ruky do svojich. ,,Nezabudni na svoj sľub. Vráť sa rýchlo domov. A hlavne zdravý," povedala Jana. ,,Ak budeš niečo potrebovať, obráť sa na Máriu. Kráľovstvo prenechávam zatiaľ Ferdinandovi, ale pre istotu ho kontroluj, lebo mu neverím," zašepkal. ,,Zbohom Janka," povedal Ľudovít a pobozkal Jane ruku. Jana sa neovládla a tuho ho objala.

Vedela, čo bude nasledovať. Od Ferdinanda si vypočuje dvojhodinovú kázeň o tom, ako sa má správať snúbenica českého kráľa a rakúskeho arcivojvodu. Ale bolo jej to jedno. ,,Už som sa bál, že ma ani neobjímeš," zašepkal jej Ľudovít do ucha. ,,Ako si mohol," zamrmlala Jana. Pustila Ľudovíta a jemne sa usmiala. Ľudovít jej úsmev opätoval a išiel za Máriou. Jana sa s úsmevom prizerala, ako Ľudovít pohladil Márii bruško. Potom nežne pobozkal manželku. Ľudovít bude úžasný otec. A je aj úžasný manžel. Vedela to, pretože nebol ani jeden deň, kedy by sa Mária na neho pozerala inak ako s nehou a láskou v očiach. Aj keď sa pohádali, ten pohľad mala vždy. Jana vedela, že sú šťastní. Vzdychla si. Taká šťastná ona s Ferdinandom nikdy nebude.

Jana začula klopanie. Začudovala sa, lebo Ľudovít odišiel už predvčerom. Bol už večer a Jana bola v nočnej košeli a práve si česala vlasy. Nemala náladu sa s niekým rozprávať, tak neodpovedala. Ale dvere sa otvorili aj bez jej povolenia a do vnútra vkráčal Ferdinand. ,,Zdravím, drahá," povedal Ferdinand. Jana položila kefu na stôl a otočila sa ku nemu tvárou. ,,Čo potrebuješ, Ferdinand?" spýtala sa. Aj ju samú prekvapil chlad v jej hlase. ,,Tvoj brat odišiel. Už nám nič nebráni," povedal Ferdinand a priblížil sa ku nej tak, že cítila na tvári jeho dych. ,,A v čom nám bránil?" spýtala sa Jana.

,,Keď on stále chodí do tvojej izby a my sme si nemohli užiť osobné chvíľky. Však vieš, čo myslím," povedal a začal ju bozkávať na krk. ,,Ferdinand! Ferdinand prestaň!" zakričala Jana. Ale Ferdinand na jej krik vôbec nereagoval, práve naopak. Začal jej trhať košeľu. ,,Ferdinand, okamžite prestaň, lebo budem veľmi kričať a začujú nás stráže," vyhrážala sa. Ale Ferdinand jej pritisol na ústa teplú dlaň a vôbec si ju nevšímal.

Jana rukou šmátrala po svojom stolíku a hľadala dýku. Vedela, že ju tam má. Mala ju tam už od detstva, lebo sa bála tmy. No nevedela ju nahmatať. Zacítila Ferdinandove ruky na svojom zadku. Mala šťastie, že ešte košeľu úplne neroztrhol. Ďalej šmátrala po stole, ale nič nenašla. Strácala nádej. Vedela, že už nič nezmôže. Ferdinand ju zatlačil na posteľ.

Vankúš. Spomenula si, ako ju minule vyhrešila Anna, že má na stole ostré predmety, a tak dýku schovala pod vankúš. Okamžite tam strčila ruku. Nahmatala rukoväť a pevne ju pritisla Ferdinandovi ku krku. ,,Povedala som ti, aby si prestal! Okamžite vypadni z mojej izby lebo za seba neručím!" povedala. Ferdinand sa snažil ku nej znovu priblížiť a dýka sa mu zarezala do krku. Vytryskol mu malý pramienok krvi. Chytil si krk a zasyčal: ,,Za toto zaplatíš!" Potom odišiel z izby. Jana si vydýchla a padla na posteľ. Chcela si zašiť košeľu, ale nenabrala na to síl. Obávala sa, že takýchto zážitkov bude mať s Ferdinandom viac. Nechcela už o ňom ani počuť. Sľúbila si, že keď sa vráti Ľudovít, o všetkom mu povie a ten Ferdinanda potrestá. Už si ani nemyslela, že Ľudovítov nápad je dobrý. Ach, úbohá Anna.

Rozplakala sa. Myslela na Annu aj na seba a na všetko, čo sa stalo.  A na Ľudovíta. Mala pocit, že sa mu deje niečo zlé. Cítila chlad pri srdci a dostala triašku. Spomenula si na jej sny. Rinkot železa, voda. Pomodlila sa, dúfajúc, že je to len zlý pocit po tom, čo práve zažila. Modlitba jej pomohla trochu sa uvoľniť a zaspala s myšlienkou na Ľudovíta. Hneď ako zaspala, počula kričanie o pomoc. Spoznala Ľudovítov hlas. A potom počula vodu.

Tak je tu druhá časť :D. Dúfam, že sa vám páčila a že budete čítať aj ďalšie časti, čo budem pridávať. Na obrázku máte moju najobľúbenejšiu postavu- Ľudovíta. Chcela by som sa poďakovať wikipedii za to, že ju mám, bez nej by som túto časť nenapísala :D. Ak sa vám na tejto časti niečo páčilo, alebo aj nie, prosím do komentu, chcela by som vedieť, čo na tom treba pomeniť alebo zanechať do budúca... Ďakujem