Princezná v otroctve

5. časť

Začala kričať, až sa aj Lucas mykol. Všetky oči sa upierali na ňu, ale ona si to nevšímala. Snažila sa pretrhnúť povraz na svojich rukách, ale zaryl sa jej do kože. Trhala silnejšie až sa jej ho podarilo pretrhúť. Po rukách jej stekali pramienky krvi, ale nevšímala si to. Chytila Ľudovítovu hlavu. Bola studená. Bozkávala Ľudovíta na čelo a prosila ho, aby sa prebral. Ale on nič. ,,Prosím, braček. Prosím, otvor oči. Bože, prosím ťa nech otvorí oči." Zacítila na vlasoch Lucasove ruky. Hladkali ju.

,,Janka, on sa už nezobudí," zašepkal. Jana to vedela, ale nechcela si to pripustiť. ,,Nie," zašepkala. ,,Je mŕtvy už vyše dňa," zašepkal Lucas. Jane vyhŕkli z očí slzy. Nie Ľudovít, nie jej milovaný braček. Hocikto iný, len nie on. ,,Už je so svojím synčekom. A je šťastný," povedal Lucas. Šťastný? Bol by šťastný aj tu, s ňou, s Máriou a so svojím synčekom. Všetko by bolo úžasné v jeho živote, ibaže prišiel Sulejman a všetko zničil. Sulejman mohol za všetko, čo sa stalo. Nenávidela ho ešte viac, ako doteraz.

Pobozkala bračeka na čelo. Snažila sa zapamätať si ho, ako svojho milovaného, šťastného a zdravého brata. Nie ako mŕtvolu, ktorú pred sebou videla. Snažila si zapamätať si jeho úprimný úsmev, ktorým každý deň obdaroval každého na zámku, či už veľkovojvodu alebo kuchárku. Snažila si zapamätať tú lásku v jeho očiach, ktorú dával celému svojmu kráľovstvu. Ľudovít Uhorsko miloval... Až na smrť.

,,Zbohom," povedala a postrčila jeho telo k brehu. Lucas Janu objal. Prekvapilo ju to, ale nenamietala. Zavrela oči a vdychovala jeho vôňu. Potrebovala útechu. Vedela, že aj Lucas stratil svoju rodinu kvôli Sulejmanovi, kto by jej teraz rozumel lepšie?

Lucas niečo povedal. Nerozumela mu. Znova niečo povedal, tentoraz nahnevaným tónom. Pustil ju z objatia a Jana otvorila oči. Rozprával sa s viacerými osmanmi, ktorý na Janu mierili mečmi. Stŕpla. Chcú ju zabiť? Bude o chvíľu so svojím bratom? Nevedela, či sa má na tie meče hodiť sama alebo počkať, kým ju prepichnú oni. Nechcela viac žiť s vedomím, že jej brat, jej milovaný Ľudovít, a aj jeho syn sú po smrti, zatiaľ čo ona nažive. Trocha sa šúchla zo sedla a nenápadne naklonila. V tom ju Lucas chytil za ruku. Stále sa rozprával s Osmanmi, ale ten dotyk Janu zastavil. Bolo to jemné, nežné, citlivé a nádherné. A v hlave jej zneli jeho slová: ,,Nie všetko je také zlé, ako sa teraz zdá. Môže prísť niečo krásne... Možno láska." Vedela, že to chce zažiť. Niečo krásne. Možno jej Boh nedožičil zomrieť práve preto, lebo ešte nezažila niečo väčšie vo svojom živote. Naspäť sa pritisla k Lucasovi.

Osmani po chvíli odišli. ,,To čo bolo?" spýtala sa. ,,Zistili, že už nespíš a chceli ťa nechať kráčať za ostatnými otrokmi," povedal Lucas. ,,A čo si povedal?" spýtala sa. ,,Nechci vedieť. Za chvíľu sem dorazí jeho jasnosť sultán a budem mať problémy," zamrmlal Lucas. ,,Prepáč. Nebyť mňa by bolo všetko v poriadku," povedala Jana. Lucas ju pohladil. Preboha, aký príjemný pocit. Zabudla pri ňom na všetko, dokonca aj na Ľudovíta. Ako to s ňou môže robiť, keď ho pozná iba pár hodín?

,,Nebyť teba by som nikdy nebol taký šťastný, ako teraz. Ako nechcem, aby si si myslela, že som šťastný, že si skončila v otroctve, alebo že ti umreli členovia rodiny... Proste som len šťastný s tebou, keď tu pri mne si. Keď sa usmeješ, aj keď plačeš. Nechápem ako, ale som šťastný... Vďaka tebe."

Jana tušila, čo bude nasledovať. Vedela, že vraví pravdu, že ju nechce len využiť, vraveli to jeho orieškové oči. Trochu sa ku nej naklonil. Jana sa inštinktínve tvárou priblížila k tej jeho. Vedela, že to chce. Chcela ho pobozkať, bytostne po tom túžila. Delili ich milimetre, keď sa Lucas odtiahol a pozrel do diaľky. Jana sa začervenala. Nechal ju tak. Nepobozkal ju. Možno to ani nechcel, možno si to len vymyslela. Ale keď sa pozrela smerom, kde sa díval Lucas, pochopila skutočný dôvod, prečo ju nepobozkal.