Princezná v otroctve

7. časť

Ja hlupák. Vážne som zošalel, nadával si Lucas. Nechcel Janu nahnevať, pretože sa mu s ňou dobre rozprávalo. To len to, akým spôsobom sa dívala na jeho brata, mu trhalo srdce. Nechápala, že je z neho úbohý Osman. A ona... Bola úplne úžasná. Lucasovi veľmi pripomínala jeho... Človeka, o ktorom už nechcel nikdy v živote počuť. Keď ju uvidel, úplne stratil reč.

Zbadal ju, keď ju jeden zo sultánovej gardy, predpokladal že Selüm, omráčil a chystal sa ju prebodnúť. Nemohol dovoliť, aby ju zabili. Využil jeho nerozoznateľnú podobu s jeho bratom a zahral sa naňho. Prikázal im, aby ju na sultánov príkaz pustili. Keď mu na to prišli, mal dosť veľké problémy, chvíľu sa bál, že jeho aj Janu sultán na mieste prebodne. Našťastie sa mu ale Jana zapáčila. Prečo to vlastne spravil? Vedel, že to nebolo iba tou podobou s... S ňou. Chýbala mu každý deň, a Jana mu ju dosť pripomenula, ale to nebolo všetko. Nie.. Niečo k tomu dievčaťu cítil. Ale nevedel čo. Nechápal svoje city. Poznal ju iba pár hodín. Nevedel, ako sa má zachovať. Iba vedel, že ju musí ochrániť. Za každú cenu.

✴✴✴✴✴

Janu pripútali za jednu otrokyňu. Bola mladá, asi o dva roky staršia od nej. "Z kade si?" spýtala sa jej Jana. Jeden z vojakov ju prebodol pohľadom. Jana už radšej nič nehovorila. Všetci neboli takí, ako Lucas.

Premýšľala, čo sa vlastne stalo. Boli s Lucasom spokojní, dokonca sa celkom zabávali. Zrazu začal byť zúrivý. Vtedy, keď spomenula jeho brata. Bolo jej to ľúto. Pri Lucasovi sa cítila veľmi príjemne. Nechcela, aby sa nahneval. Mala ho, svojim spôsobom, rada. Možno aj niečo viac, pomyslela si Jana. Ihneď tú myšlienku zavrhla. Nebuď hlúpa. On o teba nestojí, karhala sa. Ale neprestávala na to myslieť. Keby ona a Lucas...

Cesta sa vliekla a Janu už opúšťali sily. Dokonca sa jej párkrát zdalo, že stromy okolo jej kývajú. Pamätala si, že Ľudovíta trápili halucinácie, pri niektorých vyčerpávajúcich cvičeniach. Napadlo ju, či aj kvôli tomu nezomrel. Na jeho tele neboli žiadne rany, aspoň nie smrteľné. A to, že bol vo vode nemusí byť náhoda. Jane sa stiahlo hrdlo a opäť sa rozplakala. Bez brata jej bolo smutno. Keby mala aspoň nádej, že jeho najmilší sú v bezpečí. Ale jeho syn je mŕtvy a jeho sestra je otrokyňa, a jeho druhá sestra... Ju v deň prepadu ani nevidela. Dúfala, že aspoň Mária žije a je zdravá a slobodná. Jej brat by sa mohol v nebi tešiť aspoň z jej šťastia. A možno z Anninho.

Lucas jej brata nahradzoval, bol jej na pomoci, keď ho potrebovala. To robia priatelia. Ale on jej jasne ukázal, že o jej priateľstvo nestojí. Ani o nič viac. A čo ten bozk? Ozval sa jej v hlave hlas, ktorý to s Lucasom ešte nevzdal. Bozk? Použil ho proti nej. Chcel jej ním len urobiť úzkosť. Rozhodla sa Lucasa ignorovať.

Už kráčali niekoľko dní a Jana už nevládala ani stáť. Niekoľkokrát prišiel sultán a pomocou gestikulácie jej ponúkol miesto v jeho prenosnej izbe. Jana vždy odmietla. Vedela, čo by ju tam čakalo, takže radšej kráčala ďalej. Lucas párkrát na ňu ospravedlňujúco pozrel, ale keď mu Jana pohľad neopätovala ani po stodvadsiaty piaty raz, vykašľal sa na ňu, ako je to u Lucasa zvykom. Jana vždy našla potešenie v jej denníku, ktorý mala stále skrytý vo vrecku pod sukňou. Stačilo jej, aby sa len dotkla jeho obalu z kože a cítila sa ako doma.

Dorazili do obrovského mesta. Všetci muži tam nosili turbany alebo aspoň šatky a ženy boli zahalené od hlavy až po päty. Niektoré mali na zahalenie len presvitnú látku a pod ňou malú sukničku a látku na zahalenie pŕs. Tie ženy hádzali zvodné pohľady na mužov. A najmä na osmanských bojovníkov. Veľmi veľa žien pohľadom zvádzalo Lucasa. Jana pocítila žiarlivosť. V duchu sa však za to hrešila. Môže jej byť jedno, čo Lucas robí a s kým to robí. Priznaj si to, Jana. Zúfalo túžiš po ešte jednom bozku od neho. A kým by si mala jeho pery na svojich, nevadilo by ti ani keby ťa len využíval. Zahriakla ten tichý hlas v jej hlave. Nie, od Lucasa už nič nechce.