Čásť venujem: AlaFurindov dúfam že sa bude páčiť. Je krátka lebo sa mi zle píše. Nejde mi klavesnica teda ide ale ťažko takže....Ak bude nejaké písmeno chýbať ale viackrát alebo nejaké chyby tak naozaj sorry musim dať Pc do opravy :) Ste úžasní. Dik za komenty votes a podporu.
Love ya :)
O týždeň...
Justin
Prešiel jeden týždeň. Jeden celý týždeň som Liu nevidel. Odviezol som ju domov do bezpečia. Ja som zostal u mňa, zavrel sa do izby a premýšlaľ. Vždy pred spaním som spomínal na chvíle s Liou. Je zvláštne že sme spolu iba tak krátko a máme zážitky akoby sme spolu chodili roky. Avšak viac je tých zlých ako dobrých. Každú moju poslednú myšlienku pre spánkom som venoval jej a každú prvú po prepudení. Rozmýšlal som o tom čo bude ďalej. Jedna vec je mi jasná. Neodídem od nej. Nato som až príliš sobecký.
Chýba mi. Zaujíma ma čo asi teraz robí, čo robila za ten týždeň a či je vporiadku. Jej nádhernú tvármám stále pred očami. Toľká krása. Milujeeeeem ju (pozn. autora: awww :3 ).
Na dvere niekto zaklopal.
"Je otvorené!!!!!" zreval som na celý barák.
Do izby vstúpil James.
"Čau kámo, si tu celý deň zatvorený ako taký škrečok v klietke. Nevychádzaš, neješ, neroprávaš...Nemáš tepotu?" svoju studenú ruku položil na moje čelo s cielom zistiť pravdu.
"Bro, prestaň. Nie som chorý." jeho ruku som zložil. Ľahol som si na posteľ a pozeral do stropu.
"To tá tovja Lia však? Choď za ňou!"
"A čo ak ma nebude chcieť vidieť. Neukázal som sa týždeň. Možno si na mňa ani nespomenula." povedal som so smútkom v hlase. Povzdychol som si a vykročil z izby von, nadýchať sa čerstvého vzduchu.
Prechádzal som sa sem a tam po lese. Liezol po stromoch, behal dole kopcom a pozeral sa na oblohu.
Uvedomil som si že život mi nedopraje štastie. Raz sa stanem plnohodnotným vlkom a veľa vecí sa zmení. Zmením sa na ešte väčšie zviera. Cez spln budem zostávať sám aby som niekomu neublížil. Nebudem sa môcť ovládať. Nebudiem môcť normálne žiť.
Pocítil som kvapky na svojej kamennej tvári. Kvapkanie sa začalo stupňovať až nakoniec to skončilo poriadným lejakom.
Nechcel som ísť domov. James by ma otravoval a baby mávajú o siedmej spoločné pozeranie filmov do ktorého by samozrejme dotlačili aj mňa.
Rozbehol som sa rýchlosťou akou som najlepšie vedel a tváril sa že lietam. Prach sa za mnou výril a listy kríkov opadávali z mojej sily. Nohy ma niesli daleko od domu. Dážď netíchol, stupňoval sa.
Vyšiel som na lúku. Ešte nikdy som tu nebol. Poobzeral som sa okolo seba. Zrazu som ďaleko predomnou videl postavu. Bol to človek a nevedel som pochopiť čo by tu robil. Osob sa začala približovať. Do nosa mi udrela až príliš známa vôňa. Lia!
Pozeral som sa na ňu ako puk. Bola ešte dosť ďaleko ale rýchlo sa približovala. Zrazu začala utekať. Reflexne som sa aj ja rozbehol za ňou. Keď už sme boli skoro blízko seba zrazu zmizla. Nechápal som čo sa deje. Bol to prízrak?
Lia (naozaj, naozaj veľmi krátke)
Justina som nevidela týždeň. Doviezol ma domov a odišel.
"Tak, si doma." povedal pokojným hlasom a vypol motor. Pozrela som sa naňho a jemne prikývla.
"Ďakuem ti." zašepkala som
"Za čo?" nechápal.
"Za to že som s tebou."
Nahla som sa a vlepila mu jemný bozk na kutík jeho úst. Zapozerali sme sa do očí a nevnímali okolie. Justin ma pobozkal na čelo a zamrmlal: "Milujem ťa vieš to však?"
Usmiala som a prikývla.
"Samozrejme že to viem. A ty vieš že ja milujem teba." objala som ho a odišla.
Justin nechodí ani do školy a kebyže ja nemusím tiež by som tam nešla. Neozval sa. Tak som sa rozhodla zobrať to do svojích rúk. Urobím niečo výnimočné.
