Fotografka

V

Sedela som na gauči s notebookom v lone a snažila som sa skrátiť svoj zoznam vecí na cestu. Aj keď bol ten zoznam krátky, ešte som musela niekoľko vecí vyškrtnúť. Bola som nútená tu nechať aj tie nádherné letné šaty, ktoré som si kúpila, no už som na to bola zvyknutá. Často som sa sťahovala. Musela som, ak som sa chcela uživiť. Na jednom mieste som nikdy nepobudla viac ako dva týždne pretože som zistila, že ľudia nie sú až takí sprostí ako som si zozačiatku myslela. Niekedy si celkom jednoducho dajú dve a dve dokopy a vyriešia záhadu zvláštnej série úmrtí. Vtedy je čas ticho sa vypariť, nechať minulosť minulosťou a ich problémy ich problémami. Ako som už spomínala, ľahké to vôbec nie je.

Už - už som sa chystala počítač vypnúť, keď mi zrazu blikla na facebooku nečakaná správa. Najprv som vôbec nemala v pláne odpísať neznámemu človeku, hlavne ak mal meno zložené z podivných ázijských znakov, no keď som sa jeho fotke lepšie prizrela, začal mi byť ten úškrn povedomý. Preklikala som sa ďalšími jeho fotkami, no až pri jednej z tých novších som ho spoznala.

Stál vystretý v bielej košeli, elegantných čiernych nohaviciach a ružovou kravatou okolo krku pred palácom. Z jeho menovky mi do očí bilo jeho meno. Oliver.

Znova som si teda otvorila správy a odpovedala som mu.

„Ako ste ma našli, ak som Vám ani nepovedala ako sa volám?"

Odpoveď prišla na môj vkus prirýchlo. Vôbec sa mi jeho nedočkavosť nepáčila.

„Všetko sa dá, len treba chcieť ;)"

Takže flirtuje? Chvíľu som nevedela čo mám odpísať - a či mám vôbec odpísať, no po dlhej minúte čumenia do obrazovky som sa pokúsila o nadviazanie konverzácie.

„Prečo ste ma vôbec hľadali?"

Ako inak - zas som dostala vyhýbavú odpoveď, no kým táto bezvýznamná konverzácia plynula, mne sa v mysli vynárala len jediná otázka. Dá sa duša zachytiť aj odfotením fotky? A čím ďalej som to v hlave riešila, tým som si bola viac a viac istá, že sa to dá. Každou minútou som sa odhodlávala zabiť ho, pretože som vedela, že by mi len prekážal. Vo všetkom. Nemohla som sa na nikoho naviazať, lebo by ma to prinútilo zostať na jednom mieste. A to som si nemohla dovoliť.

„No, čo budú tvoje posledné slová, Oliver?" Nahlas som sa opýtala otvoreného četu na obrazovke a trpezlivo som vyčkávala, kým mi niečo napíše.

„Priznajte, že sa Vám páčim, slečna :)"

„Nádherné posledné slová." Zamrmlala som a stisla som tlačidlo mieriac na jeho profilovku. „Škoda že posledné." Na moje počudovanie som to povedala bez náznaku sarkazmu. No už to bolo jedno... už bol mŕtvy. Prešla som teda naspäť na čet, aby som jeho správu nenechala bez odpovede - aj keď na tom už vlastne nezáležalo, no chcela som v sebe tú kapitolu navždy uzavrieť.

„Asi ste sa mi páčili, no už je to jedno."

Spokojne som chcela zaklapnúť notebook, no niečo mi v tom zabránilo. Ďalšia správa.

„Prečo by to malo byť jedno?"

*******

Túto kapitolku venujem tebe, @EmperorOfMankind, lebo si predošlé kapitoly vychválil až do neba :D (aby ste vedeli, kvôli nemu táto kapitolka nevyšla skôr - mala vyjsť ešte predpoludním... Poďme ho zabiť, ale nepovedzme mu to!! Kukurička Army!! :D :D )

Objíma Vás vaša Kukurička a posiela pusu ako bonus každému, kto dá vote :D