Fotografka

XIII

„Toto je Kaja. Kaja, toto je Oliver." Sľúbila som jej, že ich zoznámim, ale Oliver nevyzeral, že je z toho dvakrát nadšený. Za to Kaja doslova žiarila. Musím priznať, že ak sa na môjho prenasledovateľa pozriete ako nezávislý pozorovateľ, je naozaj pekný. No verte mi, na mojom mieste by vám nebolo všetko jedno a to, ako vyzerá, by pre vás bol už len drobný nepodstatný detail.

„A môže sa so mnou odfotiť? Teda, ak ti to nevadí..." Najprv som na chvíľu zaváhala, no ona z toho bola taká nadšená, že som nemohla nesúhlasiť. Aj tak som to už istú chvíľu plánovala. Možno som si to predstavovala inak, no na tom vlastne nezáležalo.

„Prečo sa pýtaš mňa? Veď sa to rovno opýtaj jeho." Zasmiala som sa na jej otázke a tajne som dúfala, že to odmietne.

„Tak... keďže je to očividne tvoj priateľ, myslela som si, že... že by som sa ťa na to mala opýtať, keďže..." Mala som obrovské nutkanie opraviť ju, no spomenula som si na to, čo som sa práve chystala urobiť.

Zahľadela som sa na jeho bledú tvár a nervozitou rozklepané ruky. Poslednýkrát. Nemo som sa na neho pozerala, až ma pichlo pri srdci. Chcela som mu niečo na rozlúčku povedať. Predsalen, bol tu pre mňa, keď tu nikto iný nebol. Robil mi spoločnosť, aj keď som to vyslovene odmietala. Ešte na to možno čas bude... Áno, to je pravda. Nikdy som dopredu nevedela, ako dlho potrvá, kým to zaberie. Niekedy to trvalo aj pár hodín, inokedy... nuž... smrť nastala okamžite. A ja som dúfala, že to v tomto prípade tak nebude.

„Je to tvoj priateľ, že?" prerušil ma zas jej zvedavý hlas a ja som si uvedomovala, že som jej pred chvíľou neodpovedala. A že som sa namiesto toho pozerala rovno na Olivera. A on sa na mňa pozeral tiež.

„Áno, je..." usmiala som sa bez prerušenia nášho dlhého a možno trochu trápneho očného kontaktu. „Choď sa s ňou vyfotiť."

Neveriacky sa na mňa usmial a vykročil smerom k stene, pred ktorou Kaja netrpezlivo pózovala. A ak mám povedať pravdu, bol naozaj príšerný. Na väčšine fotiek len rovno stál ako strom a nechal, aby som okolo neho jeho fotopartnerka obtáčala. Zjavne si to užívala. A ja by som si užívala jeho nervózny až vyľakaný pohľad, keby som nevedela, čo práve robím...

„A môžem poprosiť ešte o autogram?" podala mi bankovku a zo zadného vrecka vytiahla pero a pokrčený papier. Bola šťastná. Videla som to na nej. Dala som jej teda podpis aj s venovaním a už som sa otáčala na odchod, keď ma zrazu objala.

Zaskočilo ma to... teda... slabé slovo. Už som sa dávno takto blízko k nikomu nedostala. Po chvíľke zaváhania som si ju pritúlila ešte bližšie a užívala som si teplo, ktoré z objatia vznikalo. Mala som pocit, že sa každú chvíľu rozplačem. Dva roky. Dva roky od môjho posledného objatia.

Keď sa odtiahla, ten nádherný pocit sa zrazu rozplynul a ja som sa vrátila do reality. Toto bolo zas jej posledné objatie...

„Kadiaľ idete? Môžete ísť so mnou chvíľku ak by ste chceli." Navrhla nám nadšene a aj keď to vôbec neznelo ako dobrý nápad, Oliver ihneď súhlasil. Lebo nevedel. Nevedel, že sa so svojimi zákazníkmi po službe zásadne nestýkam.

A tak sme sa vydali naspäť, von cez les. Cestou sme viedli bežný každodenný rozhovor, ktorý v mojom živote chýbal tiež. Cítila som sa s ňou veľmi dobre, aj keď som si musela dávať pozor na jej dosť časté otázky. Vždy, keď sa ma na niečo opýtala, snažila som sa z toho vykrútiť, ako sa to najnenápadnejšie len dalo.

„Kam si chodila do školy? Ty už neštuduješ?" Práve som rozmýšľala, ako sa z tohto dostanem bez toho, aby som musela odpovedať, keď sa zrazu ozval Oliver.

„To by som tiež moc rád vedel." Prekvapilo ma to. Celú cestu nerozprával a aj keď sa už pomaly začal uvoľňovať, ešte stále chodil neprirodzene vystretý, čo mi prišlo smiešne. Nevedela som síce čo ho tak znervózňovalo, no bolo to zvláštne. Ešte som ho takéhoto nikdy nevidela.

„No..." odkašľala som si a dúfala som, že ma niekto alebo niečo preruší. „Chodila som na..."

Začula som tupý náraz, ktorý ma prinútil otočiť sa. Tak ma Boh predsalen vypočul a ďakovala som mu za to, až kým som nezbadala, čo sa vlastne stalo.

„Kaja?!" vystrašene sa pozeral na jej bezvládne telo a váhavo sa k nej sklonil. „Kaja..." Strčil do nej, no keď sa ani nepohla, mierne ňou zatriasol.

Bolo to prvýkrát, čo som to videla naživo. Prvýkrát, čo som videla svoju vlastnú vraždu. Pozerala som sa na jej telo, z ktorého duša pred chvíľou vyprchala a bolo mi zo seba zle. Bola tak usmievavá a tak šťastná, že ma mohla naživo stretnúť. Bola tak úžasná. A ja som jej to zobrala.

„Kaja... počuješ ma? To som ja, Oliver... Kaja, no taak..." doliehal ku mne jeho zúfalý hlas, no zdalo sa mi, že to počujem z obrovskej vzdialenosti. Točil sa so mnou celý svet. Zabila som ju. Rodičia ju čakajú. Už nikdy domov nepríde. Spomenula som si, ako pekne rozprávala o svojej mladšej sestričke. O tom, ako ju ešte v ten večer zoberie do divadla na Hamleta, pretože bola Shakespearom úplne očarená. Vzala som jej to. Tej malej som vzala staršiu sestru. Jej vzor.

Svet sa so mnou točil stále rýchlejšie a rýchlejšie a ja som nevedela, ako to mám zastaviť. Cítila som, ako moju tvár zmáčajú slzy, no nemohla som nič robiť. Kľakla som si a pozerala som sa na tú hrôzu. Videla som Oliverov chrbát, ako kľačal nad mŕtvym telom a snažil sa nahmatať nejaký pulz, získať nejaký náznak života.

Pred očami sa mi roztancovali tmavé fliačiky. Kľačala som na zemi medzi listami a ticho som plakala. Nenávidela som sa. Nechcela som to. Nedokázala som to. Nedokázala som prijať svoj osud. Svoj osud vraha. Neboli to moji zákazníci, boli to moje obete. A ja som si to odmietala priznať.