Fotografka

XII

„Tak už mi konečne povieš na čo to bolo dobré?" dobiedzala som aj po hodine chôdze. „A ako si ma vlastne našiel? Už mi to povieš?"

„Bola to zábava, priznaj to!" zasmial sa, na čo som ja len nesúhlasne pokrútila hlavou. Veď som skoro dostala infarkt. „Ale dobre... Našiel som ťa."

„No wooow! Vážne?!" s predstieraným prekvapením som sa naňho pozrela, na čo on len prevrátil očami a so vztýčeným ukazovákom ma poučil.

„To JA som kráľom sarkazmu. Pozor na to!" nasadil si neviditeľnú korunu a ja som mu dovolila, aby si užil chvíľku slávy. „A mimochodom veľmi jednoducho. Pri našom predošlom stretnutí si ma jasne poslala do kelu, keď som ťa odprevádzal. Nenapadlo ti že viem, ktorým smerom si šla?"

Dobre, fajn, nebola som dosť opatrná. Ale teraz sa to už zmeniť nedalo. Namiesto toho som sa ho znova snažila uzemniť.

„No ale tým smerom sú aj domy a..."

„No počkaj!" zastavil ma so smiechom. „A čo myslíš, koľko tínedžeriek sa trepe celým mestom so zle poskladaným stanom na pleci?"

„Dobre, Sherlock." odstrčila som ho. Fajn, dostal ma.

„Znova som začul sarkazmus? Ej, dievča, ty sa nepoučíš."

Ďalej sme lesom už len ticho kráčali, ponorení do vlastných myšlienok. Teda ja som sa snažila na nič nemyslieť, zatiaľ čo on skoro bez prestávky usilovne skúmal moju tvár a snažil sa zapamätať si každý jeden detail. No už som si na to pomaly začala zvykať. Už ma to tak veľmi nevytáčalo. Keď som si už začínala myslieť že mu vyrezali jazyk, čo by mi mimochodom vôbec nevadilo, ozval sa.

„Máš na dnes nejaký program?" ešte stále odmietal uhnúť pohľadom.

„Áno, mám." Usmiala som sa a čakala som na ďalšie zvedavé otázky. Tie však neprichádzali, čo ma celkom prekvapilo a tak som sa rozhodla odpovedať na tie nevyslovené. „O tretej mám jedno dôležité stretnutie."

„Ale!" naširoko sa usmial a zastal, pričom som ja kráčala ďalej obzerajúc si široké koruny stromov. „To už si súhlasila? Veď som sa ťa na to ešte ani nespýtal. Aj keď vlastne rozumiem, keďže som-"

„O čom to zas točíš? S čím som mala súhlasiť?" zastala som a obzrela som sa za ním. Vyzeralo to, že Oliver dokáže vždy prekvapiť.

„No veď s pozvaním na rande. My máme dnes rande, Fotografka!" usmieval sa od ucha k uchu a v očiach mu tancovali iskričky ako malému chlapcovi, ktorému sa práve podarilo zozbierať všetky autíčka zo série. „O tretej!"

„Veď sme na rande práve teraz." Vyčarila som ten najkrajší úsmev aký som v zásobe mala a zaskočilo ma, že som ho nemusela predstierať. Tento krát som chcela zaskočiť ja jeho.

„Čože?" úsmev mu z tváre zrazu zmizol a urobil pár krokov s účelom skrátiť medzi nami vzdialenosť.

„Pako." So smiechom som sa mu otočila chrbtom a dala som sa do behu. Bez váhania ma nasledoval.

O pár hodín neskôr som už stála na dohodnutom mieste a vyčkávala som to dievča, ktoré som mala fotiť. Nebála som sa či ju spoznám, keďže bolo to miesto tak opustené, že som si ju nemala s kým spliecť. Očami som skúmala okolie a snažila som sa nájsť to najdokonalejšie pozadie. Nechápala som, prečo sa chcela fotiť práve pri nejakej polorozpadnutej budove, ale rešpektovala som to, ako vždy.

Polovicu budovy zdobili farebné grafity, no druhá polovica bola celá čistá. Zvláštne. O to zvláštnejšie, že boli tie polovice vymerané presne.

„Ešte dlho?" stepoval za mojím chrbtom Oliver. Trpezlivosť nebola jeho silnou stránkou. Pravdupovediac, ešte stále som neprišla na to, či vôbec mal nejakú silnú stránku.

„Čuš, nemôžem ovplyvniť rýchlosť pohybu mojich zákazníkov." Zasmiala som sa, no od neho sa mi dostala len ďalšia dávka šomrania.

Áno, dovolila som mu zostať a pozorovať ma pri práci. Rada by som teraz zaklamala, ale ak mám pravdu povedať, chcela som si užiť ešte posledné chvíle s ním. Ešte v ten deň som sa chytala jeho život skoncovať. Škodí viac ako pomáha. Vystavuje ma nebezpečenstvu. Opakovala som si to stále dookola ako pokazený gramofón. No prvýkrát za dva roky nie si sama... Ten druhý hlas som sa snažila v sebe umlčať. Tým prvým.

Moje myšlienky prerušil až vysoký dievčenský hlas.

„Prepáčte, prepáčte!" zadychčane bežala smerom k nám a keď sa dostala ku mne, v predklone sa snažila chytiť dych. „Fo-fotografka, že?"

Zasmiala som sa a priateľsky som k nej natiahla ruku.

„Potykáme si? Ja som Fotografka." Prekvapene mi stisla ruku a predstavila sa ako Karolína, skrátene Kaja.

„A ako sa voláte... teda pardon, voláš naozaj?" A toto je presne ten dôvod, prečo si len tak s hocikým nepotykám.

„Prepáč, snažím sa zachovať anonymitu." Ospravedlňujúco som sa na ňu usmiala a nasmerovala som ju k miestu, ktoré som si vyhliadla, kým som na ňu čakala. Bolo vidno, že nestojí pred kamerou prvýkrát. Vždy rovno vedela, čo som po nej chcela a musím povedať, že ako modelka bola naozaj výborná. O jej kráse ani nehovoriac.

Po niekoľkých vystriedaných pózach sa ale ozvala.

„Mohla by som mať fotku aj s tebou? Myslíš, že by nás ten pán odfotil?" ukázala smerom na Olivera a ja som sa len smutne pousmiala.

„Prepáč, Kaja... naozaj mi na tej anonymite záleží. No ako odškodné by som ťa mohla zoznámiť s týmto šarmantným pánom." Ukázala som na Olivera, na čo sa jej tvár rozžiarila.

„Naozaj?!" Vzrušene zhíkla a ja som sa medzitým dobre bavila na Oliverovom výraze. Celý totiž zbledol a zrazu sa mi zdal nejaký nervózny.

*******

Kapitolku venujem @TerkaKolnikova za to, že podstivo komentuje každú kapitolu a má úžasnú schopnosť vyčariť mi úsmev na tvári :) Mám ťa rada :)

Ako sa majú moje Kukuričky? :3 Ospravedlňujem sa, že včera nevyšla časť, ale... na toto nemám výhovorku.... som proste hrozná :D :D (Ale za to vás ešte stále ľúbim ♥)

                                     tá strašná Kukurica