Fotografka

VI

Prechádzala som sa po stanici a obzerala som si vlaky. Tie obrovské monštrá ma vždy fascinovali, aj keď som o nich veľa nevedela. Niekto by si pomyslel, že sa do nich rozumiem už len podľa toho, ako sa na ne vševediaco pozerám, no ja som ledva vedela rozoznať starú rozheganú mašinku od najnovšieho rýchlika.

Ako je teda možné, že sa mi páčia? Túto otázku mi aj Erik často kladie. Zakaždým len pokrčím plecami a najradšej by som tak urobila aj teraz. Je to ako opýtať sa niekoho, prečo má rád čokoládu alebo prečo mu chutí víno. Odpovedajúci má v tom prípade dve možnosti. Môže vymenovať všetkých jedenásťtisíc dôvodov a potom je tu tá druhá možnosť, ktorú väčšina preferuje. Neodpovedať. A, ako ste už odo mňa mohli čakať, ja sa neradím ani do jednej z týchto skupín.

Prvýkrát som nasadla do vlaku keď som sa vydala na druhý koniec krajiny, keď som utiekla z domu. Bolo to presne na tejto stanici, kde som nasadla do najbližšie vyrážajúceho vlaku, netušiac kam smerujem. Vedela som len jedno – ďaleko. Odvtedy vždy, keď okolo mňa prejde vlak si čas krátim tipovaním, koľko ľudí v tom vlaku sedí a koľko z nich sú mladé 16-ročné dievčatá utekajúce z domu, zo školy, z každodenného života. Ničiace si život.

A tak som tu bola zas. Tá istá, no predsalen úplne iná. Stála som tam. O dva roky staršia, no ešte stále netušiac smer cesty. Dospelá, no s krabičkou pomarančového džúsu v ruke. Osamelá, no rozumejúc sama sebe. Samostatná ale predsa bezmocná. Ja. Moje dospelejšie ja, ktoré už veci nevníma detsky. Moje dospelejšie ja, ktoré ľutuje posledné dva roky svojho života.

Už sa mi do očí začali tlačiť slzy a tak som sa rozhodla zlepšiť si náladu. Nerada som priznávala svoju slabotu a to ani v podobe sĺz. Vytiahla som z malej cestovnej tašky môjho parťáka a v duchu som sa mu poďakovala za to, že je vždy so mnou. Možno mala Lenka iba mňa a Hectora, no ja som nemala ani ju. Nepoznala ma. Poznala len moje tínedžerské ja. Nevedela o mne nič. Nevedela o mojom poslaní. Netušila, čo robím celé dni a aj keď som jej to túžila povedať vedela som, že nemôžem. To by znamenalo koniec. Mala som iba jeho. Môjho malého Zorralia.

Zorralius, teraz sa drž. Pomyslela som si, kým som očami odprevádzala práve rozbiehajúci sa vlak a rozhodovala som sa či mu zmením alebo nezmením osud. Kým som pomaly stláčala spúšť, snažila som sa nemyslieť na počet životov. Viem, že by ma to len zastavilo.

Týmto som zakončila svoju robotu v tomto meste.

Keď sa z rozhlasu ozval odmeraný ženský hlas oznamujúc odchod ďalšieho vlaku, ihneď som sa rozbehla na vedľajšie nástupište v nádeji, že to stihnem. Dobehla som len tak-tak. Síce som cestou narazila do vlakvedúceho a pravdepodobne mi vypadlo z ruky niekoľko mincí, no bola som tam. Spotená a zadychčaná, no zvládla som to. Vyčerpane som sa zviezla na sedadlo v najbližšom takmer prázdnom kupéčku a už som sa chystala vyložiť si nohy, no od okna sa ozval nečakaný hlas.

„Ale, ale, Fotografka!"