Fotografka

XVI

"Prečo si tu?!" Oborila som sa naňho, na čo sa len uškrnul no nevyzeral že sa chystá odpovedať. "Haló, ja som sa niečo pýtala..." Snažila som sa, aby môj hlas znel tvrdo, ale vôbec sa mi to nedarilo. Celá som sa klepala. Ako to mohol prežiť? Ako to, že sa tu so mnou rozpráva? Toto už nebude len moja fantázia...

"Ehh... pôvodne som ťa nechcel naďalej otravovať - teda chcel, ale nechcel som ti prekážať..." Prisunul sa bližšie k oknu aby sedel rovno oproti mne, čím mi zabránil v plánoch o vykladaní nôh. "No ale videl som, že si si tam nechala ten stan a myslel som si, že by si ho potrebovala. A tak som ti ho priniesol..."

"Lenže ja ho už nepotrebujem!" Zvrieskla som naňho a nemyslela som to len na ten poondiaty stan. Nepotrebujem ani Olivera. Už nie. "A pýtala som sa prečo si tu..." To som už len zašepkala a keď sa mi ospravedlnil že nepočul čo som povedala, odmietla som mu to zopakovať. Aj tak by to nepochopil. Nevadilo mi, že so mnou sedel v jednom kupéčku. Vadilo mi, že v ňom sedel živý.

Po chvíľke ticha som sa rozhodla odreagovať sa pri lúštení krížovky ako vždy. Boli to jediné chvíle, kedy som dokázala nemyslieť na všetky tie životy, ktoré som niekedy kradla len tak, zo srandy. Presne tak, kradla som. Nemala som na to právo a predsa to bolo mojim poslaním. Za tie dva roky neprešiel ani deň bez toho aby som fotila... vraždila. Celý život som cítila prázdnotu, ktorú som nedokázala nijako vyplniť a trvalo mi takmer štrnásť rokov kým som to celé pochopila.

Zalovila som v taške a vytiahla som z nej zbierku krížoviek a malú tupú ceruzku. Položila som si ju na kolená a nalistovala som stranu, na ktorej som na minulej ceste skončila. Teda, chcela som ju nalistovať, na bola ďalej ako zvyčajne. Pretáčala som jednu stranu za druhou, až mi to nakoniec docvaklo. Prudko som otvorila poslednú stranu. Bola vyplnená.

"Prepáč..." Zamrmlal Oliver a vybral mi tie krížovky z ruky. "...nedalo sa mi spať." Nesmelo dodal a zahanbene sa ponoril hlboko do sedadla. Ja ho zabijem. A potom som si na to spomenula - už som ho zabila. Ale z pre mňa úplne nepochopiteľného dôvodu to prežil. Ešte stále ma to štvalo.

Oprela som sa a ignorujúc svojho nežiadaného spolucestujúceho som si vyložila bosé nohy na sedadlo oproti - teda na Oliverove kolená - , no žiadnej reakcie som sa nedočkala. V tom momente mi to ani tak veľmi nevadilo. Pozerala som sa von oknom na polia a rady stromov, ktoré sme míňali a snažila som sa zhlboka dýchať. Dve veci mi pomáhajú zabúdať. Prvú mi zobrali, druhú mi zobrať nemôžu.

"Pri tebe, dievča malé s krásnym zrakom,
so zjavom panenským, čo podobá sa snu,
zmámený stojím ako nad zázrakom
a chránim rúčku tvoju belostnú.

Pri tebe, dievča malé s krásnym zrakom,
ožíva chvíľa, čo umrela mi už.
Nedaj sa strhnúť cestou krivoľakou,
na ktorej život slávy nespútaný muž."

Šepkala som slová básne, ktorá pre mňa vždy tak veľa znamenala a topila som sa v kráse jej slov. Chcela som pokračovať, keď som zrazu začula šepot niekoho iného.

"Dnes práve jeseň je a lístie padá,
ty plná žitia si a kvitneš, ružová,..."

Pokračoval hlas bezo mňa. Prinútila som sa otvoriť oči a naše pohľady sa stretli. Obaja sme boli prekvapení, no stíchol len na pár sekúnd.

"...modlím sa, bys'dušou večne mladá bola..."

Pomaly som sa k nemu pridala a prekvapilo ma, že poznal všetkých sedem strôf. Prekvapilo ma, že tú báseň vôbec poznal.

"Ty... to poznáš?" Zašepkala som po chvíľke ticha a ešte stále odmietajúc prerušiť náš očný kontakt prikývol. "Odkiaľ?" Mykol plecom.

"Je to už dávno... ale až vtedy som si uvedomil hĺbku týchto slov, keď som ich počul z tvojich úst..." Ešte stále šepkal. Mierne sa predklonil smerom ku mne a ja som si uvedomila, že sa lakťami opieram o svoje kolená. Zrazu boli naše tváre bližšie ako kedykoľvek pred tým. Zahľadela som sa na jeho pery a túžila som ho pobozkať. Netuším, kde sa tá túžba vo mne nabrala. Netuším, čo to do mňa vošlo, no nedokázala som od neho odtrhnúť zrak.

Jeho svetloružové pery boli mäkké ako jeho pohľad, ktorý ma príjemne hladil po tvári a jeho pokožka mi zrazu nepripadala tak bledá. Topila sa vo farbách ako tmavé znamienko na jeho pravom líci. Celý svet bol farebný. Citrónovo blonďavé vlasy, oči modré ako nebo, pokožka ako ligotavý piesok a pery... pery ružové ako... ako nič iné na svete.

"...volám ťa kvetom vykvitnutým v láske..." Ticho zašepkal... a hlas mäkký ako ten najmäkkší vankúš na svete.  "...ty hviezdna záhada... čo... čo večne vábi ma..."

Každou slabikou ktorú vyslovil sa ku mne približoval bližšie a bližšie až som inštinktívne privierala viečka. Jeho ofina ma pošteklila na čele a mnou prebehla vlna vzrušenia.

Prestaň, prestaň, prestaň!! Okríkla som sa v duchu, no prestať som nechcela. Rozhodla som sa svoj vnútorný hlas ignorovať, no stále znel hlasnejšie a hlasnejšie ako sirény hlásiace požiar. Požiar v mojom srdci. Oheň. Krásny, no nebezpečný. Ak sa priblížiš, popáli ťa.

"Môžem ťa odfotiť?" Zašepkala som a ignorujúc obrovskú silu túžby som sa prudko odtiahla. Moje srdce je silné, no rozum musí byť ešte silnejší. Vždy. Bez výnimky.

*******

Ja viem, som strašná... *vzdych* ...a plne si to uvedomujem. Mesiac som sa tohto príbehu nedotkla. Ale vidíte - som tu, presne ako som vám to sľúbila... Dúfam, že vás nový - už predposledný - diel potešil a pokúsim sa švihnúť si s ďalším, aby som vás dlho nenaťahovala :)

                             Ľúbim Vás Všetkých, čo tu zostali ♥

                                                     Kukurička