Fotografka

II

Sedela som v kaviarni, malými dúškami som si vychutnávala horkú chuť čistého pressa a po každom hlte som servítkou zotrela z okraja šálky odtlačok rúžu. Nenávidím rúž. V hlave som si to dookola opakovala, aj keď to na situácií nič nemenilo.

Sadla som si do malého mäkučkého kresla v zadnom rohu miestnosti ako vždy, aby som mala prehľad o tom, čo sa deje. Nerada som sedela chrbtom k ľuďom, nieto ešte k celej miestnosti. Vždy som mala pocit, že ma niekto sleduje a aj keď je možné, že som si to len namýšľala. Istota je istota. Niežeby som tomu takto dokázala zabrániť, len o tom budem vedieť skôr, ako sa niečo stane.

Do kaviarne som nikdy často nechodila, ale sem-tam bolo príjemné vypadnúť z každodenného života a aspoň chvíľu sa nevenovať práci. Áno, skoro som ten pocit po dvoch týždňoch práce nespoznávala. Práve, keď mi začalo byť celkom príjemne mi zazvonil mobil a na displeji sa objavilo číslo mojej najlepšej priateľky.

„Áno, Lena?" Dvihla som, ale skôr ako som stihla zažartovať, som začula vzlyky. Síce ma to vôbec neprekvapilo, keďže som vedela čo je vo veci, ale aj tak som sa snažila znieť rozrušene. „Čo sa deje, moja? Stalo sa niečo?"

„Ja... som..." Medzi jej zúfalými vzlykmi sa len ťažko rozoznávali slová, no ja som len trpezlivo čakala, kým sa upokojí natoľko, aby mi vedela prerozprávať udalosti z uplynulej noci. Zvyčajne jej stačilo len počuť môj hlas, to ju vždy dokázala upokojiť. No dnes to tak nebolo. A rozumela som jej. „Našla som jeho telíčko..." Posledné slová zanikli v ďalšom návale vzlykov, ktorý som využila na predstieranie zmätenia.

„Čie? Čo sa stalo?"

„Hec-tor... on... nedýcha, chápeš??" Chápala som, ani nevedela ako veľmi. Lenka mala iba nás – mňa a tú malú čivavu, nikoho iného. Boli sme jej oporou v každej situácií, aj keď ja väčšinou len na diaľku. Bolo mi jej naozaj ľúto, keď som si ju predstavovala v tom malom bytíku úplne samú.

„Čože? Ako je to možné? Lenka, Ježiši! Ako sa to mohlo stať?!" Do zmäteného hlasu sa mi vkradla aj štipka paniky a aj keď som nebola tá najlepšie herečka na svete, asi som znela presvedčivo. Veď nič nemohla tušiť. Stopercentne mi verila a keď som si to uvedomila, zrazu ma bodli tie hnusné výčitky, ktorých som sa – odkedy naplno pracujem - nevedela zbaviť.

„Ja n-neviem, fakt... Veď mu nič nebolo!" Na chvíľku sa odmlčala a v jej hlase sa objavil zvláštny pokoj, ktorý mi do tejto situácie vôbec nesedel. „Ja som ti tak vďačná, že si mi ho včera odfotila. Na tej fotke je taký nádherný." Počula som zašušťať papierové vrecko - pravdepodobne hľadala Hectorovu poslednú fotku. „Je nádherný. Nikdy som sa naňho takto nepozrela. Nechám si to zarámovať! Bože ja ti naozaj veľmi ďakujem! Si božská!" Síce neviem, ako sa jej podarilo zo seba vydolovať to nadšenie, no bola som rada, že sa aspoň na chvíľku pozbierala. Už som si stihla zvyknúť na jej extrémne zmeny nálad.

„Nemáš za čo..." Zašepkala som so sileným úsmevom a ihneď som jej navrhla babský večer s ktorým bezváhania súhlasila.

Toľko o mojom dnešnom odreagovaní sa v kaviarni. Povzdychla som si a zamávala som na najbližšieho čašníka. Toto bude dlhé.

*******

Kapitolku venujem  @BabuWixx, pretože mi vždy dokáže vyčarovať (možno doslova - Wixx znie ako meno nejakej zákernej bosorky) úsmev na tvári a je nadšená z každého slova, ktoré z môjho pera vychádza. A hlavne za úžasné covery a čas, ktorý nad nimi trávi :) (Mám dzivý cover, že?? :D )

/Wud? Prečo mi nejde pridať venovanie? :DD/

Ďakujem za čítanie, ste skvelí! :)

                                    Lúči sa s vami (na deň až :D) Vaša Kukurka najmilovanenkatejšia ♥