Fotografka

XVII

"Ukáž mi tooo!" So smiechom sa ku mne nakláňal a snažil sa vytrhnúť mi Zorralia z ruky. Nikdy som nikomu nedovolila, aby sa môjho foťáka dotkol a tak som ho len odstrčila.

"Vyzeráš dobre, neboj sa..." Viac než dobre, doplnila som v duchu, keď som si prezerala vzniknuté fotky. Ako vždy, môj foťák vykonal úžasnú prácu. Až na jeden drobný detail - Oliver ešte stále nevyzeral, že sa chystá zomrieť. Už asi desať minút som sa ho snažila cvaknúť z každej strany, no účinok sa aj tak odmietol dostaviť.

Zrazu som si niečo uvedomila. Nikdy som nebola dobrá dcéra. Utiekla som z domu v štrnástich. Aj keď to bolo pre moju prácu nevyhnutné, nebolo odo mňa pekné, že mi vôbec nenapadlo, ako sa moji rodičia budú cítiť. Nikdy som nebola dobrá sestra. Vždy som kradla svojej malej napodobenine čokoládu a tešilo ma, keď sa jej niečo nepodarilo. Robilo ma šťastnou, keď som bola v niečom lepšia, aj keď to pre ňu malo znamenať prehru. Nikdy som nebola dobrá susedka. Hudbu som púšťala tak nahlas, že to bolo počuť až na ulicu a špinavú vodu som prelievala na druhú stranu plota. Nikdy som nebola dobrá študentka. Na hodiny som sa nepripravovala, odvrávala som učiteľom a o väčšinu predmetov som sa absolútne nezaujímala. Nikdy som nebola dobrá. V ničom. Až na jednu vec. Vedela som dokonale zachytiť životy na fotkách. A teraz sa mi nedarilo už ani to...

"Ja viem, že vyzerám dobre... notaak to vie predsa každý!" Uškrnul sa a odmietal sa vzdať v boji o fotoaparát. Vo viacerých oblastiach sa odmietal vzdať... ale ja tiež. A tak som sa rozhodla skúsiť to znovu.

"Oli, urobíme ti novú profilovku! Čo povieš?" Ako odpoveď len zodvihol zo zeme moju topánku a s vyplazeným jazykom s ňou zapózoval. Zasmiala som sa, no on ma zastavil ešte skôr ako som ten moment stihla zachytiť.

"Počkaj, niečo tomu chýba..." Vybehol z kupéčka s mojou topánkou v ruke a o niekoľko minút sa vrátil s ružou medzi zubami skuvíňajúc, že ho pichol tŕň do pery, čo vyvolalo len ďalší smiech z mojej strany. Na otázku odkiaľ tú ružu má odpovedal len: "To ťa nemusí zaujímať, som proste úžasný..."

Niekoľkokrát som ho cvakla a sledovala som, ako mu ruža v rukách každým zábleskom vädne... Snažila som sa nevnímať čo robím. Nemohla som dovoliť pocitom, aby sa ma znova zmocnili. Nemohla som dovoliť srdcu niečo cítiť. Niekoľko minút na to sa na vyschnutý kvet len nechápavo pozrel a rukami si prešiel po vlasoch.

"Videla si to?"

"Čo?" Nechápavo som naďalej cvakala, aj keď už nepózoval. Keď videl že nevnímam, ružu mi strčil rovno pred objektív, aby som si ju aspoň na obrazovke všimla a zatriasol ňou.

"To bolo epické!!" Vybuchol do smiechu, no ja som sa nedokázala sústrediť na nič iné ako na to jedno tlačidlo, ktoré ma doteraz ešte nikdy nesklamalo.

Keď sa mi ukazovák už tretíkrát pošmykol uvedomila som si, že sa neskutočne potím. Aj keď som už niekoľko minút neodtrhla zrak od foťáka cítila som, že sa mi v podpazuší na tričku vytvorili mokré mapy. Kvapôčky potu mi stekali aj po tvári a miešali sa so slzami, ktorými som si nechtiac priznávala prehru. Nemala som plakať, nikdy som neplakala. Čo sa to so mnou deje? Zatínala som zuby a sústredením som si hrýzla dolnú peru až kým som nezacítila kovovú chuť krvi. Fotila som stále rýchlejšie a rýchlejšie, až som úplne stratila cit v rukách, no nechcela som sa vzdať. Nemohla som. Nemohla som stratiť to jediné, čo som v živote mala.

Až vtedy som si uvedomila, že na mňa Oliver po celý čas rozprával. Kričal. Nevedela som rozoznať slová a ani som ho cez slzy poriadne nevidela. Bol rozmazaný, všetko bolo rozmazané. Zrazu ma zdrapol za rameno a potriasol mnou.

"Spamätaj sa!! Čo robíš?!" Jediné slová, ktorým som rozumela. Nemohla som to ďalej vydržať, nemohla som... A vtedy... vtedy som to urobila. Otočila som foťák smerom k sebe.

Farby.

Tma.

Pád.

Dlážka.

Ruky.

Hlas.

Ticho.

Zima.

Oliverove pery.

Teplo.