Fotografka

X

„Kedy by ste tu asi najskôr mohli byť?" Pýtal sa ma príjemný mužský hlas z telefónu. Síce som nevedela jeho vek presne odhadnúť, jeho hlas znel veľmi mlado, ba až detsky.

„O dve hodinky? Dalo by sa?" Keby len vedel, že nemám nič iné na práci...

„Dobre, výborne! Tak sa teda vidíme!" Usmiala som sa a zložila som. Našla som si svojho prvého zákazníka. Bolo to až neuveriteľne skoro vzhľadom na to, že som svoju facebookovú stránku aktualizovala len dnes ráno, takže nikto doteraz nemohol ani tušiť, kde sa nachádzam. Ale spomenul, že moju tvorbu veľmi dobre pozná a taktiež, že sleduje môj blog aj facebook a dúfal, že raz prídem aj do blízkosti tohto mesta.

Bola som síce trochu nervózna, pretože som novorodenecké fotky ešte nefotila no vedela som, že ma Zorralius nesklame. Tie fotky budú dokonalé tak či tak. A dostanem za ne obrovský balík. Čo viac by som si mohla želať?

Niekoľko hodín na to si už ten mladý muž prezeral hotové fotky. Mala som pravdu, mohol mať tak okolo dvadsať rokov, možno ani toľko. Jeho manželka však bola o dosť staršia, blížila sa k štyridsiatke. Prišlo mi zvláštne, že je medzi nimi taký vekový rozdiel a aj keď ma to naozaj zaujímalo, na nič som sa radšej nepýtala.

„Tie fotky sú krásne! Nádherné!" Vychvaľoval ma. „Vedel som, že ma nesklamete. Som váš veľký fanúšik." Vďačne sa usmial a podal mi dosť veľký balík peňazí. Rýchle som ich prepočítala ešte pred tým, ako by stihol zatvoriť dvere.

„Počkajte! Dali ste mi o stovku viac..." Chystala som sa odpočítať tých sto eur aby som mu ich mohla vrátiť, no zastavil ma.

„To naschvál. Som s vašou tvorbou nadmieru spokojný, nechajte si to. Aby ste mali na cesty. A dúfam, že vás ešte v tomto meste uvidím."

„To určite." Usmiala som sa, no vedela som že sa sem už nevrátim. Poďakovala som sa za takú vysokú sumu a popriala som mu pekný zvyšok dňa.

A mám to za sebou. Povzdychla som si a vybrala som sa dole ulicou hľadať nejakú kaviareň, aby som si mohla aktualizovať blog a trochu si odpočinúť.

*******

„Presso bude?"

„Áno, áno." Prikývla som a naďalej som sa venovala svojmu počítaču. Síce som svoju stránku na facebooku aktualizovala len nedávno, môj blog bol na tom biedne. Otvorila som ho a v ľavom dolnom rohu na mňa ešte stále svietil nápis Na ceste. Aj keď som vedela, že to číta oveľa menej ľudí ako by som chcela, predsa ich tu pár bolo. Len pár minút na to, ako som tú kolonku prepísala mi prišiel mail od fanúšičky, či by som sa u nej niekedy nezastavila. Ale som sa rozbehla. Pomyslela som si ale rozhodla som sa jej odpovedať až neskôr.

Dnes som pofotila svoje prvé bábätkovské fotky. Ďakujem za spoluprácu. Napísala som pod fotku, na ktorej pózovala nahá žena aj s dieťatkom na brušku. Bola to naozaj nádherná fotka a atmosféru dokonale dopĺňala aj kytica červených tulipánov. Súdiac podľa pozitívnych ohlasov som nebola jediná, komu sa tá fotka páčila.

*******

Prvýkrát po dlhom čase som bola so sebou spokojná. Dookola som si v hlave prehrávala udalosti z tohto dňa.

Zakrútila som sa do stanu a hlavu som zaborila do mikiny, ktorá dokonale hrala svoju rolu improvizovaného vankúša. Vo vrecku som nahmatala peniaze len aby som sa uistila, že sú ešte stále tam, kde majú byť. Úľavou som si vydýchla a usmiala som sa.

A mám zákazníčku aj na zajtra. Uvedomila som si, že mám dosť peňazí na to, aby som si v ďalšom meste mohla zaplatiť hotel dokonca aj na pár týždňov a tak som sa rozhodla vysťahovať sa čo najskôr. No nič som pre istotu neplánovala.

Už som pomaly zaspávala, keď sa mi v hlave vynoril obraz usmievajúceho sa Olivera. Bol šťastný. A ja som bola šťastná tiež. Zbavila som sa výčitiek a to mi nateraz stačilo. Urobila som, čo som urobiť mala.