Fotografka

XIV

Necítila som nič a pri tom som cítila všetko. Bola som úplne prázdna a pri tom tak plná. Plná pocitov, plná nenávisti, plná smútku. A prázdna. Prázdna, bez lásky, bez pokoja. Nevedela som, čo cítim a nevedela som prečo. Iba jednu vec som vedela na isto. Už nikdy sa na svoje poslanie nebudem pozerať tak, ako doteraz.

„Je mŕtva..." unavene sa ku mne zviezol Oliver a oprel sa o kmeň toho istého stromu, pri ktorom som sa už pár minút nenávidela. Utrel si pot z čela a keď sa na mňa pozrel a videl že plačem, smutne sa usmial. „Tak to v živote chodí. Je to smutné, to áno, ale... aj my raz umrieme."

JA umriem raz. Ty už onedlho. Potichu som prikývla a snažila som sa nepozerať sa na nohy svojej predošlej... obete. Sedeli sme tak dlhú chvíľu a ticho medzi nami prerušili až záchranári, ktorý sa k nám dobývali cez kríky a vysoké rastliny s nosidlami.

„Ja to vybavím." Stisol mi plece, vstal a podišiel k nim, aby sa im aspoň pokúsil pomôcť. Nepočula som z ich rozhovoru príliš veľa no z výrazov ich tvárí mi bolo úplne jasné, že som mala pravdu. Už ju nezachránia. A bolo to prvýkrát, čo som si to zo všetkých síl želala.

Záchranári tam boli dosť dlho, no na mňa sa neobrátili ani raz. Oliver im niekoľkokrát zopakoval všetko, čo o tom vedel a po vyplnení niekoľkých papierov a zodpovedaní pár doplňujúcich otázok podišiel ku mne.

„Prepáč, musel som im povedať všetko, preto to trvalo tak dlho." Ustarostene sa usmial a kľakol si ku mne. „Si v poriadku?"

Nebola som. A aj napriek svojej kladnej odpovedi som cítila, že to vie.

„Nie je ti zima?" Až vtedy som si to uvedomila. Od zimy som sa celá triasla a bola som aj veľmi hladná. Celý čas som tam sedela schúlená do klbka a keď som zodvihla hlavu aby som sa naňho pozrela uvedomila som si, že sa už pomaly stmieva. „Asi je, tak..." Vyzliekol si mikinu a prikryl mi ňou nahé kolená. Ako poďakovanie som sa naňho iba usmiala, viac som nedokázala. Nie pri myšlienke, že ho to o chvíľu čaká tiež.

Pozerala som sa na záchranárov, ako odchádzajú smerom k sanitke, ktorá pravdepodobne zastavila na lúke. Chvalabohu sme už boli dosť blízko. Sledovala som, ako sa ich červené uniformy pomaly strácajú medzi stromami a až vtedy som sa na Olivera dokázala pozrieť.

„Poďme preč..." zašepkala som a čakala som, čo na to povie. Lenže on sa len smutne usmial a pomaly sa vystrel. Vystrčil ku mne ruku a pomohol mi vstať. Oprášil mikinu, ktorá medzitým skĺzla na zem a nasmeroval moje ruky do rukávov. Zapla som si ju a aj keď mi bola dosť veľká, hneď som sa cítila o niečo lepšie. A tak sme sa ako bez duše vydali smerom k mojej spálni.

Celá cesta sa niesla v úplnej tichosti a jediné, čo som cítila, bola Oliverova pevná ruka v tej mojej. Niekedy upokojujúco zakrúžil palcom, inokedy mi prsty len jemne stisol. Nemyslela som na nič, zakázala som si to. Vedela som, že by mi to v ničom nepomohlo.

Keď sme sa dostali na lúku, Oliver si zložil z pleca stan a vytiahol ho z puzdra. Rozprestrel ho neďaleko posledných stromov a smutne sa na mňa pozrel.

„Mám ti ešte v niečom pomôcť?"

„Ďakujem, zvládnem to." Podala som mu jeho mikinu a hneď na tom som tú svoju vylovila z tašky, ktorú mi doteraz niesol on. „Ďakujem ti, Oliver."

Zvalila som sa rovno na rozobratý stan a nohami som vkĺzla dovnútra cez vetracie okienko. Ako som tam tak ležala pod zelenožltou látkou schúlená do klbka, premohol ma pocit samoty. Neviem, či som sa vôbec niekedy tak sama cítila. Bolo mi príšerne. Po chvíľke tichého trpenia som sa rozhodla niečo urobiť. Pomaly som vystrčila hlavu cez okienko, cez ktoré som sa dovnútra dostala a s úľavou som zistila, že ešte neodišiel.

Ležal niekoľko metrov odo mňa a s rozpaženými rukami sa pozeral na hviezdy. Bol tak nádherný. Mesiac mu osvetľoval bledú tvár a jemný nočný vánok sa pohrával z jeho blond vlasmi, ktoré som učesané ešte asi ani nevidela. Ako som sa naňho tak ticho pozerala všimla som si, ako sa mu malá slzička skotúľala dole po líci. Odrážala svetlá miliónov hviezd. Miliónov hviezd, ktoré možno už pred rokmi vyhasli.

„Oliver?" zašepkala som, no on sa ani nepohol. „Oliver... predsa by si mi mohol trošku pomôcť..."

Usmial sa, no pohľad z neba nespúšťal. Počul ma, no nechcel reagovať. Chcela som mu niečo povedať, no už som na to nemala dosť síl. Bola som úplne vyčerpaná. Ale najhoršia bola aj tak samota. Tá samota, ktorú som doteraz vnímala ako súčasť života, ako samozrejmosť. Bolo to také intenzívne až som mala pocit, že ma práve zasiahla celá moja minulosť. Znepokojovalo ma to.

Vyčerpane mi klesla hlava a moje dýchanie sa každým výdychom spomaľovalo a keď som si už myslela že spím, niečo pohlo stanom. Niekto.

Priplazil sa ku mne a jeho vlasy ma príjemne pošteklili na líci. Cítila som istú úľavu. Už som nebola sama. Aspoň na chvíľu som cítila teplo, ktoré z jeho tela prúdilo. A tak sme tam zaspali, obaja vyčerpaní z predošlých udalostí. Len Oliver a ja. V tuhom objatí.

*******

Túto časť venujem @rezeki_ ... Aj keď absolútne netuším kto si, vote od teba mi naskočí ihneď po publikovaní kapitoly. Vždy mi to dokáže zdvihnúť náladu. Ďakujem :) ♥

p.s.: Potrebujem ťa :D :D ♥ - Tvoja Kukurka

p.p.s.: Zas mi nejde pridať venovanie, porazí ma -_-