Fotografka

IX

Zobudila som sa skoro ráno na príjemne hrejúce slnečné lúče. Chvíľu som ešte len tak ležala a snažila som sa potlačiť výčitky, ktoré ma drvili už pár dní. Vždy nastúpili hneď po prebudení a nedali mi pokoj až kým som nezavrela oči. Nemal so mnou vystúpiť, je to jeho chyba. Dohodli sme sa, že mi pomôže utiecť a zostane vo vlaku. Cítila som sa nepríjemne, že som naňho zvýšila hlas. Veď mi nič zlého neurobil. Nasledoval ťa. To je dosť.

Rozhodla som sa ukončiť svoju vnútornú hádku tým, že vstanem a pôjdem niečo robiť, čosi mi však zabránilo už v prvom kroku. Jasné. Zamotala som sa. Snažila som sa prísť na to, kde je východ zo stanu, keďže som bola zaseknutá niekde medzi vnútornou ochrannou sieťkou a vonkajším plášťom. Ale dokelu. Už som si myslela že to vzdám a vytiahnem svoj vreckový nožík, keď som našla vetracie okienko a s menšími ťažkosťami v podobe veľkého zadku som sa dostala von.

Moje druhé ráno v tomto meste a ešte som videla len okraj lesa. Práve som rozmýšľala kam pôjdem dnes, keď mi zrazu zaškvŕkalo v bruchu. A bolo rozhodnuté. Zvyšky stanu som natlačila naspäť do jeho obalu a vyhodila som si ho na plece spolu s malým batohom. V duchu som ďakovala sama sebe, že som mala toľko rozumu a všetky kolíky a ďalšie nepotrebné veci som pochovala deň predtým hlboko v lese. Veď som stan napokon používala iba ako prikrývku či improvizovaný spacák.

Cesta z okraja lesa do mesta trvala asi polhodinu. Ten čas som strávila predstavovaním si, ako asi centrum mesta vyzerá. Robila som to často, ale len zriedkakedy sa mi podarilo odhadnúť veľkosť mesta, množstvo ľudí alebo typ budov. Dnes mi aspoň niečo z toho vyšlo. Centrum mesta bolo tvorené skôr modernými obchodmi a reštauráciami ale sem-tam ten dokonalý rad prerušila nejaká stará polorozpadnutá budova. Vždy keď som nejakú zbadala mala som pocit, že tam vôbec nepatrí. Presne tak, ako mladá žena s nohami zablatenými až po kolená a so stanom na chrbte do dlhého radu pred minipizzériou.

Stála som tam už istú chvíľu, no nerobilo mi to problém. Sledovala som ľudí, ktorý od malého okienka odchádzali s niekoľkými kúskami pizze a usmievali sa od ucha k uchu. Keď som sa dostala na rad, nakoniec som sa rozhodla pre štyri kusy rôznych druhov. Lepšie povedané, môj žalúdok sa tak rozhodol a mala som pocit, že je to dôležitejšie ako predavačkin divný pohľad. Otočila som sa na odchod, no po niekoľkých krokoch ku mne doľahol už dobre známy hlas.

„To sú ale veľké raňajky! Tipujem, že si nejedla aspoň tri dni."

„Skoro." Usmiala som sa a spomalila som, aby som ho počkala. Výčitky zvíťazili nad zdravým rozumom a ja som sa rozhodla striasť ho zo seba viac nenápadne ako minule.

„Môžem ťa odprevadiť aspoň na kúsku?" Opýtal sa ma, keď ma dobehol a zahryzol sa do svojich raňajok ako keby na to čakal už dobre dlho. „Mmm... Bože to je fantastické..."

S plnými ústami som sa zasmiala a prikývla som.

„Môžem teda?" Odmietal sa vzdať a to, že som predstierala hluchotu mi vôbec nepomáhalo, keďže do mňa po chvíľke štuchol lakťom.

„Heeej, áno, môžeš." Otrávene som prevrátila očami, čo ho len ešte viac pobavilo. „Ale len na kúsku, ako si povedal." Stanovila som podmienku a on napokon súhlasil. Veď nemal na výber.

Cestu sme si vôbec nekrátili, no mne to niekde pri hlavnej fontáne prestalo vadiť. Napätá atmosféra, ktorú som doteraz pravdepodobne pociťovala iba ja, sa začala pomaly uvoľňovať, až zmizla úplne.

„Kedy sme si vlastne začali tykať?" Prerušil svoj záchvat smiechu, keď sme už vychádzali z mesta do prírody, kde stálo už len pár osamelých domčekov.

„Bolo to presne vtedy, keď si na mňa vo vlaku nevedel prestať zízať." Pripomenula som mu ten nepríjemný moment a čakala som, že ho opäť premôže záchvat smiechu, no on zastal. Obzrela som sa a keď sa z miesta vôbec nepohol, opatrne som k nemu prikročila.

„Deje sa niečo?" Takmer som tie slová šepkala, no vedela som že to počuje. Napriek tomu sa však vôbec neozýval a naďalej sa na mňa pozeral. Jemne sa usmial a po chvíľke prehovoril.

„Lebo si nádherná."

„Čože?" Nechápala som, ako to sem vôbec prišlo, keďže som sa nič takého nepýtala.

„Netvár sa, že mi nerozumieš." Zdvihol ruku a končekmi prstov sa letmo dotkol mojej tváre. No ja som mu naozaj nerozumela. „To preto som na teba zízal celú cestu. Lebo si nádherná. A povedal som si, že si život budem užívať naplno, až kým-"

„Už sme blízko, už môžeš ísť." Prerušila som akékoľvek jeho pokusy a ustúpila som. „Nemusíš ma odprevádzať až tam."

„Ale mne to nevadí a-a patrí to... k základnej slušnosti. Nebolo by na škodu vedieť kde bývaš... a nechcem ťa nechať samú, veď to predsa vie-"

„Stačilo!! Povedala som nie! Je ti to jasné, Oliver?!" Jeho meno som vyslovila s takým odporom, že aj mňa samú prekvapilo, odkiaľ som to zo seba vydolovala. Spustil ruku, ktorá mu doteraz voľne visela vo vzduchu a so sklonenou hlavou sa otočil na odchod. Prekvapilo ma, že sa vôbec neobzrel a nemôžem povedať, že ma to vôbec nesklamalo. Toto bol presne ten okamih, kedy do vedenia nastúpil môj zdravý rozum.

*******

Prečo nebola včera kapitola? - Lebo som nemala net...
Prečo nebola kapitola predvčerom? - Lebo som lenivé prasa ♥ :D

Každopádne dúfam, že sa páči :3 Zanechajte komentík :)

                             Vaša lenivá Kukurica -_-