Fotografka

XV

Ráno som sa zobudila v Oliverovom náručí. Pomaly som zodvihla hlavu a pozrela som sa na jeho ruku, ktorá ma objímala okolo pása. Bola úplne bledá a vyzerala veľmi krehko. Je mŕtvy. Vedela som to. Síce to zabralo dlhšie ako u Kaji, no zabralo to. Zabila som ho.

Zavrela som oči a snažila som sa zabudnúť. Zabudnúť na všetko, čo sa stalo. Snažila som sa len vnímať jeho blízkosť. Prvýkrát som sa nezobúdzala sama. Bol vedľa mňa. Objímal ma. Ale je mŕtvy. Nevedela som sa tej myšlienky zbaviť, ani keď som sa veľmi snažila. Nešlo to. So zavretými očami som nahmatala jeho ruku a dotkla som sa jej. Studená. Ako ľad. Prebehol mi mráz po chrbte a tak som sa rozhodla vstať a... robiť niečo.

Usúdila som, že je najvyšší čas z mesta vypadnúť. No keď som si predstavila ako sedím vo vlaku, do očí sa mi začali tlačiť slzy. Stratila som parťáka. Zrazu som si nevedela predstaviť, ako tú cestu bez lístka zvládnem sama. Nedokázala som si to predstaviť, aj keď som to robila celé dva roky bez mihnutia oka. Zakaždým som to zvládla takmer bez problémov. Prestaň sa správať ako decko. Utrela som si slzy, ale rozhodla som sa ešte chvíľu zostať ležať.

Vedela som, že mi toto mesto bude chýbať. Bolo iné, ako tie ostatné. Nepamätám si všetky, v ktorých som kedy bola, no toto jedno mi v pamäti navždy zostane. Zamrvila som sa, otočila som sa k Oliverovi a zaborila som tvár do jeho mäkučkej mikiny. Objala som ho a vdychovala jeho vôňu. Vôňu toho, čo po ňom zostalo. Nedokázala som zastaviť slzy a z mojich úst sa mimovoľne drali tlmené vzlyky.

Zrazu som niečo zacítila. Jeho objatie sa mi zdalo nejaké tuhšie. Len si to namýšľaš, tupaňa. Naďalej som vzlykala a snažila som sa nabrať dosť síl na to, aby som to tu navždy nechala, keď sa pomrvil a pritiahol si ma ešte bližšie. To nemôže byť pravda! Vyľakane som sa odtiahla a videla som usmiatu tvár chlapca, ktorý už mal byť mŕtvy. Celý deň som túžila po tom, aby mi aj naďalej robil spoločnosť a dúfala som, že zostane medzi nami. Živými. No teraz, keď bol zas tu, ma to zabolelo ešte viac.

„Dobré ránko, princezná." Usmial sa. Bol šťastný. Nechápala som. Jeho hlas znel živšie ako kedykoľvek pred tým. Jeho oči boli krajšie ako kedykoľvek pred tým. Jeho úsmev bol šťastnejší, vlasy blonďavejšie, ruky teplejšie. On bol tu.

Vyľakane som sa mu vymanila z objatia a rýchlo som si obula bagandže. Ani som si ich nestihla zaviazať a už som trielila smerom k mestu. Cestou som sa snažila vyloviť si z tašky peňaženku pre prípad potreby, no nejako sa mi to nedarilo, keďže som si zakaždým stúpala na šnúrky z topánok. Do kelu. Zastala som na okraji mesta vydýchať sa a vŕtajúc sa v taške som sa snažila tú poondiatu peňaženku nájsť.

Keď mi spadla k nohám, úľavou som si vydýchla a rýchlo som si zastrčila šnúrky za ponožky, aby som sa už nemusela zbytočne zastavovať. Obzrela som sa, či ma nenasleduje, no nevidela som nič. Len tam ležal. Presne tak, ako som ho tam nechala ja. Ležal a nehýbal sa. Síce mi napadlo, že som si jeho prítomnosť len namýšľala, no pripomenula som si, že sa nemôžem zastavovať.

Znova som sa rozbehla smerom ku stanici a čím ďalej, tým viac som bola presvedčená o tom, že sa so mnou moja fantázia zahrávala. Odfotila si ho. Koľko ľudí to fotenie doteraz prežilo? Ani jeden. Vždy som bola tá, ktorá mala príliš bujnú fantáziu. Bola som tá, ktorá odmietala spať pri otvorených dverách. Tá, ktorá sa počas hodiny fyziky v mysli bozkávala s Tomášom. Tá, čo si živo dokázala predstaviť scény čítané na hodine literatúry.

Mal studenú ruku. Ani sa nepohol, keď si sa zobudila. Nebuď hlúpa. V mysli som sa pokarhala a naďalej som sa sústredila na pravidelné dýchanie a čo najdlhšie kroky. Bola zima a slnko ešte len vychádzalo. Na uliciach som ledva niekoho stretla. Ideálny čas na odchod.

Keď som dorazila na stanicu, uvidela som vlak, ktorý tam už stál. Až vtedy som si všimla, že je tá stanica taká malá. Len jedna koľaj a malá stará budova. Nič viac. Zrazu mi ten luxusný vlak z obrazu vytŕčal. Nastúpila som a sadla som si do kupéčka, ktoré mi vyhovovalo najviac. Úplne prostredné. Rozhodla som sa použiť tú istú taktiku čo minule, aj keď som vedela, že to bude bez Olivera o niečo ťažšie. Bez Olivera, ktorý presne v tejto chvíli leží v rozobratom stane na okraji lúky.

Ponorila som sa do sedadla a vyčerpane som zavrela oči. Poslepiačky som si z nôh skopla topánky a vykladajúc si nohy som sa pokúsila uvoľniť sa a prečistiť si myšlienky. Robila som to stále. Neexistovalo nič. Nič, len báseň Svetoslava Veigla v mojej hlave.

Aby si život siala v tejto strašnej vojne,/ O žití spievala, čo krásnym musí byť,/ od Boha vzývaj pre nás požeh-

V tom momente som začula, ako sa vedľa mňa niečo na sedadlo zošuchlo. Vyľakane som mykla hlavou a keď som opäť otvorila oči... Bol tam. Živý.

„Nechala si si tam stan." Hrdo potľapkal zelené puzdro, ktoré za mnou priniesol a usmial sa na mňa. „A mňa."

*******
Kapitolku venujem @BabuWixx za to, že sa živá a zdravá vrátila z tábora a za to, že mi prihodila pár úžasných komentov :D Chýbala si mi, sestrička ♥ :3

                                   Unique Corn :D :D