Not Another Happy Ending

1.kapitola

Je to stále to isté. Každý deň. Každý jeden. Človek by povedal, že si na hrubé slová a urážky zvyknete. Že vám to začne byť jedno. Jedným uchom dnu a druhým von.

Lenže tak to vôbec nie je.

Každá urážka začína bolieť viac. Každé jedno slovo sa vám zaryje pod kožu a ostane tam. Každá jedna veta spôsobí modrinu na srdci. Každá jedna fráza vám môže sebavedomie znížiť. Alebo zvýšiť.

Ale to už je na charaktere človeka. Ľudia, ktorí boli v detstve a v mladosti šikanovaní neskôr zožnú úspech a mnohí z nich sú slávni. Stále si to hovorím. Celý ten čas. Ale vôbec mi to nepomáha. Každá jedna sprostá veta ma zrazí pod zem. To je asi dôvod, prečo na ňu stále hľadím. Snažím sa nehľadieť do tých hlúpych tvárí. Slúchadlami si zapchávam uši, keď idem po chodbe. Pokaždé zo školy čo najskôr zmiznem. Snažím sa byť čo najpriehľadnejšia, ale akosi to nefunguje. Neviem prečo. Neviem aký majú dôvod na to, aby ma urážali. Ale ako som sa už naučila, vždy sa niečo dá nájsť. Ľudia sú takí bezcitní..Decká sú také bezcitné. Až na jedného.. Nie je z tejto školy. Nie je ako ostatní. Má vkus, má dobré vlasy, a je to asi jediný človek, čo sa so mnou baví normálne. Inak má každý nejaké nechutné a sprosté poznámky. Lenže on si ma ani nevšíma. Nemá o mňa záujem. Ako by aj mohol. Som len obyčajná.. Spolužiaci majú asi pravdu. Nie asi. Určite. Nepatrím sem.

Pohýbala som s čiernym krúžkom na perách a rukou si zastrčila pramienok veľmi tmavých hnedých vlasov pod čapicu. Kráčala som po ulici s batohom na pleci, no vtom som sa potkla. Samozrejme, že išiel okolo mňa spolužiak.. Radšej som si zhlasnila hudbu a pridala do kroku. No aj tak som všetko počula. Nebudem to opakovať.

Keď som dorazila domov, mama už ma čakala s obedom.

"Kate, uprac si prosím ťa ten tvoj neporiadok v izbe keď doješ."

Niečo som nezrozumiteľne zamrmlala. To je to posledné na čo mám chuť.

"Pôjdem do obchodu."

"Dobre."

Mama. Ďalší človek, ktorému som úplne ukradnutá. Zobrala som kľúče a vyšla z domu. V tmavomodrej mikine mi bolo veľmi teplo a tak som si vyhrnula rukávy. Hneď ako som však zbadala svoje jazvy na rukách, zhrnula som ich naspäť. Nepotrebujem aby na mňa ľudia zazerali ešte viac. Okrem toho už je to za mnou.

Ako som sa prechádzala po meste so slúchadlami v ušiach po chvíli začalo pršať. Vliezla som do najbližšieho obchodu. Áno, dážď milujem, ale nemám potrebu prísť do obchodu mokrá. Keď som konečne vybehla z obchodov so všetkým čo som chcela (nič dôležiťé, väčšinou drogéria na tvár a ruky) nedala som si na hlavu kapucňu. Čapicu som si zložila a stála som na daždi. Stále tu prší. No aj tak mám dážď nesmierne rada. Nelezie mi na nervy. Mám pocit, že spolu s kvapkami sa odplavia aj moje starosti. Nachvíľku. Mám pocit, že keď som celá mokrá, a potom sa osprchujem.. Ja neviem. Je to hrozne oslobodzujúce. Len tak som skákala po daždi, celá mokrá. Občas som naschvál skočila celou silou do kaluže až všetka voda vyšplechla na mňa a mala som mokré topánky.

A potom je tu tá vôňa. Vôňa po daždi. Vôňa počas dažďa. Všetko čisté. Všetko nové. Všetko lepšie. Lepšie ako včera, lepšie ako dnes. Lepšie ako zajtra..Lepšie ako môj život. Lepšie ako ja.

Na druhý deň som sa mala stretnúť s deckami z hereckého krúžku. Bol tam aj on. Hneď ako som prišla, usmial sa na mňa. Usmiala som sa naňho späť. Pokynul mi, aby som si sadla na voľnú stoličku vedľa neho, a tak som sa tam hneď zvalila. Celý čas do mňa štuchal. Nemohla som sa prestať smiať.

"Matt! Prestaň!" napomenula ho vedúca. Volá sa Matias (hrozne debilné meno), ale všetci ho volajú Matt. Na chvíľu sa zatváril, že už bude dobrý. Vedúca nás ale po chvíľke zavolala do kruhu, aby sme zahrali jednu scénku z papiera. Obaja sme nadšene vyskočili zo stoličiek. Scéna nebola moc zložitá. Posmutnela som, keď som videla aká je krátka. A okrem toho to bolo hrozne staré a gýčové. Ale aj tak sme po tom obaja hneď skočili.

"Och sestrička, nemôžem ti ani dokázať, ako je mi ľúto že odchádzam, a ako mi budeš chýbať." Začal Matt.

"Braček, budem na teba myslieť každý deň. Nezabudnem na to, čo si mi povedal." Pri svojom prejave som si omylom vyhrnula rukáv na tričku. Bola som taká zažratá do hrania, že som to nevnímala.

"Lucy, už musím ísť. Naozaj mi budeš tak moc chýbať." Matt mi zobral ruku a chcel ju pobozkať na rozlúčku, no pri tom sa dotkol čerstvých zárezov na mojich žilách a ja som bolestne sykla. Matt mi bleskovo otočil ruku a pri  pohľade na to čo videl, ho až zamrazilo. Zamračil sa a pevne ma chytil za ruku. Vytiahol ma až na chodbu. Bála som sa jeho reakcie. Bála som sa čo si bude myslieť, bála som sa čo povie. Mala som strach.