Not Another Happy Ending

Epilóg

Tá ostrá bolesť v hrudi a stiahnuté hrdlo. Tie chvejúce sa pery a vlhké oči. Ruky zaborené do vlasov a zúfalý výraz v očiach. Keď jediné nad čím môžem rozmýšľať je jej život. Jej vyhasínajúci život.

Len jedna otázka. Prečo.

Prečo to urobila?

Prečo zachránila mňa a nie seba?

Odpoveď prišla sama.

Pretože ťa ľúbila.

A keď ľúbila Katie, ľúbila celou svojou dušou.

Ľúbila ťa tak moc, že ti dala šancu na život.

"Ale na čo mi bude život bez nej.." zašepkal som potichu. 

Až teraz som si všimol mláku podo mnou. Prečo som mokrý?

Prší.

Dážď.

Katie.

Tvár som si vložil do dlaní.

Prosím, prosím, prosím.. 

Katie. Dievča šikanované takmer celý život, pretože bola iná.

Iná.

To je pravda.

Bola totižto lepšia.

Bolo to to najlepšie čo ma stretlo.

"Prosím, neopúšťaj ma." presne si spomínam na tú chvíľu, keď sme sa objali na húpačkách.

"Nikdy." Povedal som a tuho ju objal.

Nikdy...

Tak prečo teraz ona opúšťa mňa?

Malo to byť inak.

Mala by žiť.

Momentálne má však šancu 5% na prežitie.

To nie je veľa.

Ale občas to stačí.

Prosím, Bože..

Nechaj ju žiť.

"Pán Anderson."

Vyskočil som na rovné nohy až som oprskal doktora.

"Je mi to ľúto, ale.." smutne pokrútil hlavou.

Vteda som sa prestal správať ako dospelý a spadol som späť na stoličku. Usedavo som sa rozplakal a nemohol som prestať.

"Ste v poriadku?"

Smrkol som a s červenými očami som odpovedal "Áno."

Prehrabol som si vlasy. Opäť ma napadlo len ako sa na mňa vždy pozerala Katie, keď som to urobil. Aj v tých obdobiach, keď si myslela, že nič nevidím. 

"Môžem ju..?" povedal som s nedopovedanou otázkou v očiach. Doktor zaváhal, ale nakoniec prikývol.

"Tri minúty."

Zaviedol ma do jej izby.

Posledný krát.

Na posteli ležalo nehybné telo. Chytil som jej studenú ruku a kľakol si k posteli. Oči mala zavreté. Nikdy mi nezmizne z hlavy posledný pohľad čo mi venovala.

Posledné minúty.

Posledný bozk na čelo.

Posledný pohľad.

Posledné Zbohom.

Sedím na hojdačke a pohúpavam sa sem a tam. Ako vždy, nerozhúpem sa poriadne. Sedím potichu, s tvárou mokrou od sĺz a od dažďa a (ako by možno povedala Katie) srdcom roztrhaným na malinké kúsky.  Nesedím na svojej húpačke, sedím na jej. Po tvári mi stekajú slzy a pozerám na dvoje topánky. Prestanem sa húpať a prejdem k neďalekej čerešni. Nápis. Nikdy som si ho nevšimol.. Vyryté nožom. To, čo uvidím ma však rozplače ešte viac.

Ži.

A pod tým jemný podpis vyškriabaný nožom.

-Katie

Ani vietor ma neutíši. Ale pokúša sa o to. Jemným vánkom mi dokola šepká: "Fajn."